V týchto dňoch sa na mňa valia dokumenty, filmy a reportáže týkajúce sa Osvienčimu a koncentračných táboroch. Ako matka si to uvedomujem oveľa viac a vo väčšej intenzite. Tie predstavy, že by mňa a moju rodinu niekto nasilu nahnal do takého tábora, ten strach, bezmocnosť, ponižovanie a hlad ma ubíjajú. Nakoniec smrť. No a v neposlednom rade, keď mi myšlienky prejdu na moje deti, je mi oveľa horšie. Tá zúfalosť sa rodí ako hnilé ovocie. Ja si to neviem ani len predstaviť, čo tí ľudia mohli zažiť, aké hrôzy, strach a hlavne tú smrť. Je to hrôza. Ja, čo som to nezažila na vlastnej koži, ma to zasahuje deň čo deň. I maličká predstava o tom, že by som tam bola s mojimi deťmi, počula ich krik a videla strach v ich očiach mi naháňa hrôzu. A čo tí ľudia, ktorí to prežívali na vlastnej koži a v reálnom čase? Predstava nepredstaviteľná!
Nehovoriac o zverstvách Jozefa Mengeleho, ktorý nechával vyhladovať novorodencov, aby zistil, za aký dlhý čas zomrú. Ponáral aj ľudí do vriacej vody, aby zistil pri akej teplote je ľudské telo pripravené na smrť. Vykonálal pitvu zaživa. Vyberal orgány ľuďom, aby zistil, bez ktorých orgánov by dokázal človek žiť. A tohto masového vraha sa nikdy nepodarilo chytiť a právoplatne odsúdiť!
Odhaduje sa, že v Birkenau zomrelo okolo 1,5 milióna ľudí!
Nevyhli sa mu ani Slováci. Z územia Slovenska bolo deportovaných viac ako 65000 ľudí, za ktorých dokonca slovenská vláda zaplatila Nemcom!
Jeden večer som pozerala na STV1 film Collete. Bol to film z koncentračného tábora. Keď som si ľahla večer do postele, prisnil sa mi krátky sen - ja a moje dve deti v plynovej komore. Nikomu to neprajem. Som sa striasla a hrôza sa v sne premenila na "skutočnosť". Aká som bola ale šťastná, keď som sa prebudila a uvedomila si, že to bol iba sen. Sen, ktorý sa DÚFAM nikdy v živote nepremení na skutočnosť.
Ako len mohol niekto páchať také zverstvá na deťoch a nevinných ľuďoch. To nepochopím nikdy. Kto vie, či si to uvedomili niekedy aj fašisti, ktorí tam boli a robili tie zverstvá. Ja len dúfam, že sa ľudstvo poučilo a nikdy nezabudne a nidky sa to už nezopakuje.
A keď si predstavím, že existujú ľudia, ktorí to všetko popierajú a vravia, že je to výmysel a ľudia si to len vymysleli, tak mi je smutno. Ako to niekto môže popierať? Možno sú to ľudia, ktorí neveria, že existuje slnko, alebo popierajú existenciu seba samého. Kto vie. Ja len viem, že slovo Osvienčim vo mne vyvoláva zúfalstvo, strach, smútok a hrôzu.
utorok 27. januára 2015
pondelok 8. decembra 2014
Chaos v strave - ako to zvládnuť?
Myslela som si, že keď budem mať deti, doprajem im len to najlepšie, čo sa jedla týka. Budem ich stravovať podľa príručiek a najnovších trendov. A dnes som bilancovala, čo som chcela a aká je realita.
Do jedného roku života dieťaťa som sa snažila dodržiavať takmer všetko. Aj sa mi to podľa mňa darilo. Nemali síce materské mlieko, ale umelá výživa bohato postačovala. V 4 mesiacoch som začala pridávať varený zemiak, mrkvu, brokolicu, cuketu a pod. Všetko podľa tabuliek a podľa toho ako sa to má robiť. Čo v ktorom mesiaci sa môže a čo sa nemôže. Následne som na večer pridávala kašu - samozrejme nie krupičnú, ale bezlepkovú. Myslím si, že to bolo takmer ako z učebnice. Do jedného roku. A potom?
MLIEKO
Po jednom roku sa situácia zmenila. Starší syn, prestal piť mlieko! V jednom roku. Mlladšia dcéra to vydržala do dvoch rokov. Potom ako keby uťalo. Čo s tým? Bola som zúfalá, veď všade sa na nás valí, aké je mlieko zdravé a potrebné pre dieťa. No nič. Moje predstavy, ktoré som nabrala z reklamy na umelú výživu, že je potrebné ju podávať do 5-6 roka stroskotala zo dňa na deň. Nasilu to nešlo a prestala som z toho robiť vedu. Stále jedli kaše, ktoré sa zarábali do mlieka, pridali sa aj jogurty. Samozrejme, tie odporúčané biele sú kyslé a to nebolo v mojich schopnostiach to dostať do nich.
PEČIVO
V jednom roku mohli už aj lepok. Tak sme prešli aj na pečivo. Biele alebo celozrnné? No ale jedna príručka hovorí A a druhá B. Tak teraz "babo raď!" Jedna hovorí o tom, ako je zdravé celozrnné pečivo a to je potrebné dávať deťom a druhá hovorí o tom, ako malé deti nedokážu tráviť celozrnnú múku a preto je vhodnejšie pečivo z bielej múky. Moje detičky si to rozdelili. Starší syn pojedá len biele rožky a mladšia dcéra zasa tie "bodkavé" - celozrnné.
SLADKOSTI
A čo čokoláda? Aj tú si rozdelili deti. Mladšia dcéra je na čokoládu ako ja a syn len na hračky z Kinderka! :-) Nezakazujem, ale koordinujem, aby všetko bolo v nejakej rozumnej miere. Koľko to je? Neviem a myslím si, že aj v tomo sa budú názory ako vedcov, tak aj laickej verejnosti rozchádzať. Tak čo s tým? Nič. Všetko s mierou! Nezakazujem sladkosti, ale sanžím sa to všetko koordinovať.
ZELENINA
A čo zelenina? Nič - moc. Snáď len mixované zeleninové polievky jedáva dcéra, syn ich nezje. Za to trošičku surovej zeleniny zje. Keď si dcéra vypýta plechovku kukurice, dám jej ju - je to zelenina a chce ju jesť, tak prečo nie? (samozrejem nie celú ;-) )
OVOCIE
A ovocie? Tak tu sú moje deti viac zodpovednejšie. Každý deň minimálne jedno jablko, k tomu aj sezónne ovocie - mandarinky, pomaranče, hrozno, hrušky, banány a pod. V tejto oblasti som rada, že si samy pýtajú! Asi jediná strava, ktorú pojedajú takmer podľa príručiek :-)
VARENÉ JEDLO
Čo sa týka obedov a večerí - tak to už je horšie. Syn zje takmer všetko, i keď kuracinu nezje, pojedá len zajačinu a bravčovinu. Dcéra nejedla asi rok žiadne mäso, teraz sa rozjedla a už papá aj to! Miluje mixované zeleninové polievky, hlavne cuketovú. Syn ju pre istotu nezje. Syn zje zasa kapustu, dcéra ju nedá do úst. Dcéra nedala do úst ani praženicu, kým syn ju miloval, teraz by ju dcéra jedla každý deň a syn ju nemá rád. Obe deti ešte pred polrokom milovali paradajkovú polievku, teraz ju nemajú radi a nechcú ju jesť. No ako sa mám v tomto všetkom orientovať? No jednoducho. Sledujem momentálnu situáciu a nerobím z ničoho vedu. Keď nechutí, tak nejedia, keď vyhladnú možno zjedia. Veď priznám sa, že aj ja mám niektoré jedlá, ktoré nedám do úst - paradajky, kôprová omáčka, zelená fazuľa a pod.
RYBY
Syn miluje tresku. Poviete si, že nezdravé? Keď mu to chutí, nevidím na tom nič zlé. Veď je tam ryba! (kupujem s vysokým obsahom ryby!). Ale dusenú rybku zjedia obaja - samozrejeme syn so zemiakovou kašou a dcéra len so zemiakmi.
ZÁVER
V podstate jedia z každého rožku trošku a keď momentálne nejedia, mám pocit, že za pár mesiacov sa do toho pustia. A čo milujú teraz, za pár mesiacov to možno už jesť nemusia. No čo už. Nenútim ich, ale skúšam im ponúkať takmer všetko!
A jedna zásada nakoniec. Keď nezjedia, nedávam im náhradu - keď nezjedli, nedostanú žiadne sladkosti, ani lupienky či iné maškrty. Lakotu, ako tomu hovoria deti, môžu až potom, keď zjedia či raňajky, obed alebo večeru!
Držím palce všetkým, čo sa snažia dať deťom len to najlepšie! Podľa mňa je to drina!
Do jedného roku života dieťaťa som sa snažila dodržiavať takmer všetko. Aj sa mi to podľa mňa darilo. Nemali síce materské mlieko, ale umelá výživa bohato postačovala. V 4 mesiacoch som začala pridávať varený zemiak, mrkvu, brokolicu, cuketu a pod. Všetko podľa tabuliek a podľa toho ako sa to má robiť. Čo v ktorom mesiaci sa môže a čo sa nemôže. Následne som na večer pridávala kašu - samozrejme nie krupičnú, ale bezlepkovú. Myslím si, že to bolo takmer ako z učebnice. Do jedného roku. A potom?
MLIEKO
Po jednom roku sa situácia zmenila. Starší syn, prestal piť mlieko! V jednom roku. Mlladšia dcéra to vydržala do dvoch rokov. Potom ako keby uťalo. Čo s tým? Bola som zúfalá, veď všade sa na nás valí, aké je mlieko zdravé a potrebné pre dieťa. No nič. Moje predstavy, ktoré som nabrala z reklamy na umelú výživu, že je potrebné ju podávať do 5-6 roka stroskotala zo dňa na deň. Nasilu to nešlo a prestala som z toho robiť vedu. Stále jedli kaše, ktoré sa zarábali do mlieka, pridali sa aj jogurty. Samozrejme, tie odporúčané biele sú kyslé a to nebolo v mojich schopnostiach to dostať do nich.
PEČIVO
V jednom roku mohli už aj lepok. Tak sme prešli aj na pečivo. Biele alebo celozrnné? No ale jedna príručka hovorí A a druhá B. Tak teraz "babo raď!" Jedna hovorí o tom, ako je zdravé celozrnné pečivo a to je potrebné dávať deťom a druhá hovorí o tom, ako malé deti nedokážu tráviť celozrnnú múku a preto je vhodnejšie pečivo z bielej múky. Moje detičky si to rozdelili. Starší syn pojedá len biele rožky a mladšia dcéra zasa tie "bodkavé" - celozrnné.
SLADKOSTI
A čo čokoláda? Aj tú si rozdelili deti. Mladšia dcéra je na čokoládu ako ja a syn len na hračky z Kinderka! :-) Nezakazujem, ale koordinujem, aby všetko bolo v nejakej rozumnej miere. Koľko to je? Neviem a myslím si, že aj v tomo sa budú názory ako vedcov, tak aj laickej verejnosti rozchádzať. Tak čo s tým? Nič. Všetko s mierou! Nezakazujem sladkosti, ale sanžím sa to všetko koordinovať.
ZELENINA
A čo zelenina? Nič - moc. Snáď len mixované zeleninové polievky jedáva dcéra, syn ich nezje. Za to trošičku surovej zeleniny zje. Keď si dcéra vypýta plechovku kukurice, dám jej ju - je to zelenina a chce ju jesť, tak prečo nie? (samozrejem nie celú ;-) )
OVOCIE
A ovocie? Tak tu sú moje deti viac zodpovednejšie. Každý deň minimálne jedno jablko, k tomu aj sezónne ovocie - mandarinky, pomaranče, hrozno, hrušky, banány a pod. V tejto oblasti som rada, že si samy pýtajú! Asi jediná strava, ktorú pojedajú takmer podľa príručiek :-)
VARENÉ JEDLO
Čo sa týka obedov a večerí - tak to už je horšie. Syn zje takmer všetko, i keď kuracinu nezje, pojedá len zajačinu a bravčovinu. Dcéra nejedla asi rok žiadne mäso, teraz sa rozjedla a už papá aj to! Miluje mixované zeleninové polievky, hlavne cuketovú. Syn ju pre istotu nezje. Syn zje zasa kapustu, dcéra ju nedá do úst. Dcéra nedala do úst ani praženicu, kým syn ju miloval, teraz by ju dcéra jedla každý deň a syn ju nemá rád. Obe deti ešte pred polrokom milovali paradajkovú polievku, teraz ju nemajú radi a nechcú ju jesť. No ako sa mám v tomto všetkom orientovať? No jednoducho. Sledujem momentálnu situáciu a nerobím z ničoho vedu. Keď nechutí, tak nejedia, keď vyhladnú možno zjedia. Veď priznám sa, že aj ja mám niektoré jedlá, ktoré nedám do úst - paradajky, kôprová omáčka, zelená fazuľa a pod.
RYBY
Syn miluje tresku. Poviete si, že nezdravé? Keď mu to chutí, nevidím na tom nič zlé. Veď je tam ryba! (kupujem s vysokým obsahom ryby!). Ale dusenú rybku zjedia obaja - samozrejeme syn so zemiakovou kašou a dcéra len so zemiakmi.
ZÁVER
V podstate jedia z každého rožku trošku a keď momentálne nejedia, mám pocit, že za pár mesiacov sa do toho pustia. A čo milujú teraz, za pár mesiacov to možno už jesť nemusia. No čo už. Nenútim ich, ale skúšam im ponúkať takmer všetko!
A jedna zásada nakoniec. Keď nezjedia, nedávam im náhradu - keď nezjedli, nedostanú žiadne sladkosti, ani lupienky či iné maškrty. Lakotu, ako tomu hovoria deti, môžu až potom, keď zjedia či raňajky, obed alebo večeru!
Držím palce všetkým, čo sa snažia dať deťom len to najlepšie! Podľa mňa je to drina!
sobota 1. novembra 2014
Po troch týždňoch doma v chorobách - rovno do nemocnice.
Vo štvrtok sme mali kontrolu u pani dr. Kontrola dopadla na výbornú a mne s potešením oznámila, že detičky môžu ísť do škôlky, že po troch týždňoch sme všetko prekonali! Bola som rada, že sme to všetci zvládli. Je pravda, že mňa ešte bolelo opäť hrdlo, ale to som už nebrala do úvahy.
Štvrtok bol optimistický! Aká radosť. Prišiel však piatok. Ten sme tiež prežili celkom fajn. Prišla noc. Detičky spinkali (manžel tiež) a ja som si užívala voľné chvíle pre tv. Okolo 11 večer začal sa syn metať v postieľke, kričať a rozprávať nezmysly. Myslela som si, že má tú jednu svoju nočnú moru, ktorú máva a za chvíľu zaspinká sám. Bola som pri ňom niekoľkokrát, prerástlo to až do plaču. Na otázku "bolí ťa niečo?" mi ukázal na uško! V duchu som si vravela - "je to len sen, len sen, veď je už zdravý!" Nočná mora prešla a bola sobota. Aj tú sme prežili celkom fajn a na nočný des z noci som zabudla. Potom prišiel večer. A syn sa nechytil večere. A to bolo znamenie, že niečo nie je v poriadku, pretože na večer vždy zošrotoval toho dosť veľa. Teraz nič. Siahla som po teplomeri a digital ukázal 38,5 °C! Vtom som si spomenula na minulú noc a bolesti ucha. Tak som ho o pol 8 večer obliekla a išli sme na pohotovosť.
Sobota večer.
Na pohotovosti som povedala, že ho bolí ucho a má 38,5°C teplotu. Samozrejme, že nezabudli vybrať 2€ a vypísať lístok na ORL do nemocnice. Tam opäť 2€. ORL však už skonštatovala, že má angínu, ale nepáčilo sa jej čosi, tak nás poslala v nemocnici na detskú pohotovosť na "8"-čku. Vedela som, kde je pavilón, ale nájsť tam detskú pohotovosť bolo nad moje schopnosti. Prešla som všetky poschodia, ale NIČ. Chlapec bol stále v horúčkach! Zúfalá som zazvonila na detské oddelenie, aby mi pomohli. Tam mi oznámili, že detská pohotovosť v nemocnici v Martine neexistuje, ale zavolali službukonajúci lekárku, ktorá mu okamžite dala zobrať krv na KO, CRP a poslala na RTG. Tak opäť na "6"-tku, RTG urobili rýchlo aj popis. Vrátili sme sa na detské, kde lekárka dodala, že spolu s angínou máme obojstranný zápal pľúc. Našťastie CRP bolo iba 6 (max je 8), tak nás pustila domov. Síce povedala, že by ho tam nechala, ale pre mňa nemá miesto. Predstava, že ho tam nechám nanoc samého sa mi nepáčila. V pondelok sme mali kontrolu priamo v nemocnici.
Nedeľa.
Nedeľa prešla v horúčkach, ale prežili sme.
Pondelok.
V pondelok ráno sme išli do nemocnice na kontrolu. Opäť mu brali krv na KO a CRP. Poslali nás aj na kardiológiu. Tam sme čakali viac ako 2 hodiny. Syn to zvládal celkom v pohode, až kým sme sa nedostali na radu. Už som videla, že je zle. Dostal triašku a už som vedela, že teplota stúpa. Sono a EKG dopadlo v poriadku, ale teplota bola vysoká. CRP stúplo na 104 (max je 8) a lekárka mi povedala, že to potrebuje venóznu liečbu. Hneď som vedela, čo nás čaká. Syn ma v horúčkach prosil, aby sme išli domov, plakal strašne úpenlivo. (Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala aj ja, slzy som mala už na krajíčku!) Bála som sa, že pre mňa nebudú mať miesto a syna tam budem musieť nechať samého. Keď nás lekárka odviedla na oddelenie, prvá otázka bola, či majú pre mňa miesto. Nikto mi neodpovedal. Odpoveď som si domyslela sama, keď nás zaviedli na izbu, kde boli dve postele - jedna malá pre dieťa a jedna veľká pre mamu. Odľahlo mi, že budem môcť synovi pomôcť. A akoby som to tušila, bolo by to hrozné, keby som tam nebola.
Nemocnica.
Ostali sme tam bez vecí a vybavenia. Prvý telefonát smeroval k manželovi, že musíme ostať v nemocnici, aby nám priniesol veci. Syna hneď napojili na infúzie a zavodňovali ho. Nonstop mu tiekla infúzia celých 5 dní. Pomedzi to dávali kombináciu dvoch antibiotík (jedny sme dobrali ani nie pred týždňom), antipyretiká a pod. Zavodňovanie znamenalo, že podchvíľou sa pýtal cikať. Neviem si predstaviť, keby som ho tam nechala samého, akoby sa starali sestričky o neho, keď jediné volacie zariadenie pre dieťa a matku je kričanie. Určite by sa v teplotách sestričky nedokričal, pretože tá prišla len vtedy, keď menila infúziu. Večer som pred sestričkou len tak povedala, že dúfam, že sa v noci nedociká z toľkých infúzií, tak mi povedala, aby som mu dala plienku! Som sa zhrozila, pretože syn plienky nemá už takmer 3 roky! Verím tomu, že keby som tam nemohla byť, tak by takmer 5 ročnému dieťaťu dali plienku nonstop a prebaľovali len keby mali čas. Možno raz za deň. Kto vie. Piť by mu tiež nemal kto dať a jesť - asi by sa s ním moc nebabrali, tak by toho moc nepojedol.
Musím ešte spomenúť, že na celé oddelenie chorých detí a zdravých rodičov bolo 1 WC a 1 sprcha! WC využívali aj deti s infekčnou hnačkou, ktoré tam boli v jednej izbe. Si viete predstaviť, aký strach som dostala, čo sa môže stať, keď prídeme domov s hnačkami! Dezinfekčné prostriedky som teda necítila nikdy, dokonca ani ráno, keď upratovačky behali s nechutnou handrou a starým bortvišom. No hrôza. A to upratovanie na izbách. Hnusná handra dočiahla len tam, kde nebol nábytok. Všetok prach ostal na svojich miestach. Stolíky neutreli ani raz. V izbe bolo strašne veľa prachu. My sme v izbe nemali okno, iba balkónové dvere, ktoré žiaľ sa nedali zavrieť a ťahalo cez ne neuveriteľne veľa. Rovno na syna, ktorý mal zápaľ pľúc. Musela som niečo vymyslieť a dvere som zaprela dreveným vešiakom - hurá držali. Počas dňa sme museli vetrať, takže vešiak som musela vždy vybrať. No poviem vám, pracné zatváranie dverí s vešiakom v 21. storočí v nemocnici, ktorá si hovorí fakultná! Našťastie som sa s tým "pochválila" staničnej sestre, ktorá zavolala údržbára a ten to opravil a dvere, ktoré majú možno 60 rokov opäť fungovali ako-tak.
Začalo sa mi tam hnusiť všetko. Keď som išla na WC, dezinfikovala som si všetko - WC misu, ruky som si umývala aj na WC + dezinfekcia, prišla som na izbu, opäť som si umyla ruky a aj dezinfikovala. Po prvom dni som pocítila krvavé rany na rukách s dezinfekcie. Ale jedna milá sestrička mi dala ich krém na ruky, ktorý mi skutočne pomohol! (jeden z mála svetlých bodov v nemocnici)
Nie je sestrička ako sestrička.
Jedna bola dobrá, iná nie. Ale to býva asi všade. Ale keď sestrička neovláda prístroje, ktoré používa každý deň, tak to ma už vážne vytáčalo. Ako je možné, že keď synovi dávali ATB, jedna to vedela nastaviť tak, že sa prístroj sám vypol, keď dotiekli a druhej sa vždy do infúzie dostal vzduch lebo pumpoval prístroj ďalej! Zakaždým som ju na to upozorňovala. Keď tam bolo už veľa vzduchu, upozornila som ju, že tam je veľa vzduchu, ale len mi povedala, že to nevadí. Keď odišla, upozornila som staničnú sestru, že syn má v infúzii vzduch, tak tá hneď s veľkou ochotou dala vzduch preč. (trvalo to ani nie minútu).
Poprosila som pani dr., či by jedny ATB, ktoré synovi spôsobovali bolesť pri tečení cez infúziu, mohol dostávať v tabletkovej forme. Všetci boli maximálne prekvapení, že dokáže prehĺtať tabletky. Hovorila som dr., že sirupy vyvracia, ale tabletky prehĺta. Na tomto oddelení ani tabletky nemali, tak mu zobrali od väčších detí z iného oddelenia. Ale naša "šikovná" sestrička ich podrvila a dala do čohosi a urobila z toho nechutný gebrajz v striekačke. Dala mi to do ruky, že to musí prehltnúť. Povedala som jej, že on sirupy neznáša a že som prosila, aby dostával celé tabletky. Odvrkla mi, že to už nariedila, že to musí zjesť. S pokorou som to synovi nasilu dala do úst. Samozrejme, že to skončilo na posteli, na pyžame a na zemi. Vyvrátil to. Prišlo mu z toho zle! Tak som nabehla do ordinácie a povedala, že tie rozdrvené lieky vyvrátil, že predsa som ich prosila, aby mu dávali celé! Staničná sestra sa pýtala, prečo nám to dali podrvené. Zrejme všetci vedeli, že môj syn nejakým zázrakom v 4 rokoch vie prehĺtať tabletky, len naša sestrička to nevedela. Potom do liekovky napísala červeným NEDRVIŤ LIEKY!
Som z celej nemocnice rozčarovaná a znechutená.
Starostlivosť o dieťa - 0 bodov. Veď každé dieťa malo pri sebe svoju mamu, boli tam len tri detičky bez maminy, takže veľa starostí o nich nemali. Nám len vymieňali infúzie - to bola celá ich starostlivosť o môjho syna. No "stále nestíhali"!!!
Hygiena - 0 bodov. Jedna sprcha a jedno WC pre celé oddelenie infekčných pacientov - hnačka, zápal pľúc a iné choroby. No hnus!
Jediné plus, ktoré som tam videla, boli lekárky, ktoré som tam stretla - predovšetkým Dr. Michnová, ktorá bola neskutočne milá a super! Chodili a informovali ma vždy o každej zmene, o laboratórnych výsledkoch a pod. Lekárky v nemocnici - 10 bodov!
Konečne sme doma. Teploty sme zvládli, ale antibiotiká musíme ešte brať v dvojkombinácii ďalej. Našťastie už doma. Ak nemocnica, tak v tom najnevyhnutnejšom prípade a NIKDY NIE DIEŤA SAMÉ!!!!!! NIKDY!!!!
Štvrtok bol optimistický! Aká radosť. Prišiel však piatok. Ten sme tiež prežili celkom fajn. Prišla noc. Detičky spinkali (manžel tiež) a ja som si užívala voľné chvíle pre tv. Okolo 11 večer začal sa syn metať v postieľke, kričať a rozprávať nezmysly. Myslela som si, že má tú jednu svoju nočnú moru, ktorú máva a za chvíľu zaspinká sám. Bola som pri ňom niekoľkokrát, prerástlo to až do plaču. Na otázku "bolí ťa niečo?" mi ukázal na uško! V duchu som si vravela - "je to len sen, len sen, veď je už zdravý!" Nočná mora prešla a bola sobota. Aj tú sme prežili celkom fajn a na nočný des z noci som zabudla. Potom prišiel večer. A syn sa nechytil večere. A to bolo znamenie, že niečo nie je v poriadku, pretože na večer vždy zošrotoval toho dosť veľa. Teraz nič. Siahla som po teplomeri a digital ukázal 38,5 °C! Vtom som si spomenula na minulú noc a bolesti ucha. Tak som ho o pol 8 večer obliekla a išli sme na pohotovosť.
Sobota večer.
Na pohotovosti som povedala, že ho bolí ucho a má 38,5°C teplotu. Samozrejme, že nezabudli vybrať 2€ a vypísať lístok na ORL do nemocnice. Tam opäť 2€. ORL však už skonštatovala, že má angínu, ale nepáčilo sa jej čosi, tak nás poslala v nemocnici na detskú pohotovosť na "8"-čku. Vedela som, kde je pavilón, ale nájsť tam detskú pohotovosť bolo nad moje schopnosti. Prešla som všetky poschodia, ale NIČ. Chlapec bol stále v horúčkach! Zúfalá som zazvonila na detské oddelenie, aby mi pomohli. Tam mi oznámili, že detská pohotovosť v nemocnici v Martine neexistuje, ale zavolali službukonajúci lekárku, ktorá mu okamžite dala zobrať krv na KO, CRP a poslala na RTG. Tak opäť na "6"-tku, RTG urobili rýchlo aj popis. Vrátili sme sa na detské, kde lekárka dodala, že spolu s angínou máme obojstranný zápal pľúc. Našťastie CRP bolo iba 6 (max je 8), tak nás pustila domov. Síce povedala, že by ho tam nechala, ale pre mňa nemá miesto. Predstava, že ho tam nechám nanoc samého sa mi nepáčila. V pondelok sme mali kontrolu priamo v nemocnici.
Nedeľa.
Nedeľa prešla v horúčkach, ale prežili sme.
Pondelok.
V pondelok ráno sme išli do nemocnice na kontrolu. Opäť mu brali krv na KO a CRP. Poslali nás aj na kardiológiu. Tam sme čakali viac ako 2 hodiny. Syn to zvládal celkom v pohode, až kým sme sa nedostali na radu. Už som videla, že je zle. Dostal triašku a už som vedela, že teplota stúpa. Sono a EKG dopadlo v poriadku, ale teplota bola vysoká. CRP stúplo na 104 (max je 8) a lekárka mi povedala, že to potrebuje venóznu liečbu. Hneď som vedela, čo nás čaká. Syn ma v horúčkach prosil, aby sme išli domov, plakal strašne úpenlivo. (Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala aj ja, slzy som mala už na krajíčku!) Bála som sa, že pre mňa nebudú mať miesto a syna tam budem musieť nechať samého. Keď nás lekárka odviedla na oddelenie, prvá otázka bola, či majú pre mňa miesto. Nikto mi neodpovedal. Odpoveď som si domyslela sama, keď nás zaviedli na izbu, kde boli dve postele - jedna malá pre dieťa a jedna veľká pre mamu. Odľahlo mi, že budem môcť synovi pomôcť. A akoby som to tušila, bolo by to hrozné, keby som tam nebola.
Nemocnica.
Ostali sme tam bez vecí a vybavenia. Prvý telefonát smeroval k manželovi, že musíme ostať v nemocnici, aby nám priniesol veci. Syna hneď napojili na infúzie a zavodňovali ho. Nonstop mu tiekla infúzia celých 5 dní. Pomedzi to dávali kombináciu dvoch antibiotík (jedny sme dobrali ani nie pred týždňom), antipyretiká a pod. Zavodňovanie znamenalo, že podchvíľou sa pýtal cikať. Neviem si predstaviť, keby som ho tam nechala samého, akoby sa starali sestričky o neho, keď jediné volacie zariadenie pre dieťa a matku je kričanie. Určite by sa v teplotách sestričky nedokričal, pretože tá prišla len vtedy, keď menila infúziu. Večer som pred sestričkou len tak povedala, že dúfam, že sa v noci nedociká z toľkých infúzií, tak mi povedala, aby som mu dala plienku! Som sa zhrozila, pretože syn plienky nemá už takmer 3 roky! Verím tomu, že keby som tam nemohla byť, tak by takmer 5 ročnému dieťaťu dali plienku nonstop a prebaľovali len keby mali čas. Možno raz za deň. Kto vie. Piť by mu tiež nemal kto dať a jesť - asi by sa s ním moc nebabrali, tak by toho moc nepojedol.
Musím ešte spomenúť, že na celé oddelenie chorých detí a zdravých rodičov bolo 1 WC a 1 sprcha! WC využívali aj deti s infekčnou hnačkou, ktoré tam boli v jednej izbe. Si viete predstaviť, aký strach som dostala, čo sa môže stať, keď prídeme domov s hnačkami! Dezinfekčné prostriedky som teda necítila nikdy, dokonca ani ráno, keď upratovačky behali s nechutnou handrou a starým bortvišom. No hrôza. A to upratovanie na izbách. Hnusná handra dočiahla len tam, kde nebol nábytok. Všetok prach ostal na svojich miestach. Stolíky neutreli ani raz. V izbe bolo strašne veľa prachu. My sme v izbe nemali okno, iba balkónové dvere, ktoré žiaľ sa nedali zavrieť a ťahalo cez ne neuveriteľne veľa. Rovno na syna, ktorý mal zápaľ pľúc. Musela som niečo vymyslieť a dvere som zaprela dreveným vešiakom - hurá držali. Počas dňa sme museli vetrať, takže vešiak som musela vždy vybrať. No poviem vám, pracné zatváranie dverí s vešiakom v 21. storočí v nemocnici, ktorá si hovorí fakultná! Našťastie som sa s tým "pochválila" staničnej sestre, ktorá zavolala údržbára a ten to opravil a dvere, ktoré majú možno 60 rokov opäť fungovali ako-tak.
Začalo sa mi tam hnusiť všetko. Keď som išla na WC, dezinfikovala som si všetko - WC misu, ruky som si umývala aj na WC + dezinfekcia, prišla som na izbu, opäť som si umyla ruky a aj dezinfikovala. Po prvom dni som pocítila krvavé rany na rukách s dezinfekcie. Ale jedna milá sestrička mi dala ich krém na ruky, ktorý mi skutočne pomohol! (jeden z mála svetlých bodov v nemocnici)
Nie je sestrička ako sestrička.
Jedna bola dobrá, iná nie. Ale to býva asi všade. Ale keď sestrička neovláda prístroje, ktoré používa každý deň, tak to ma už vážne vytáčalo. Ako je možné, že keď synovi dávali ATB, jedna to vedela nastaviť tak, že sa prístroj sám vypol, keď dotiekli a druhej sa vždy do infúzie dostal vzduch lebo pumpoval prístroj ďalej! Zakaždým som ju na to upozorňovala. Keď tam bolo už veľa vzduchu, upozornila som ju, že tam je veľa vzduchu, ale len mi povedala, že to nevadí. Keď odišla, upozornila som staničnú sestru, že syn má v infúzii vzduch, tak tá hneď s veľkou ochotou dala vzduch preč. (trvalo to ani nie minútu).
Poprosila som pani dr., či by jedny ATB, ktoré synovi spôsobovali bolesť pri tečení cez infúziu, mohol dostávať v tabletkovej forme. Všetci boli maximálne prekvapení, že dokáže prehĺtať tabletky. Hovorila som dr., že sirupy vyvracia, ale tabletky prehĺta. Na tomto oddelení ani tabletky nemali, tak mu zobrali od väčších detí z iného oddelenia. Ale naša "šikovná" sestrička ich podrvila a dala do čohosi a urobila z toho nechutný gebrajz v striekačke. Dala mi to do ruky, že to musí prehltnúť. Povedala som jej, že on sirupy neznáša a že som prosila, aby dostával celé tabletky. Odvrkla mi, že to už nariedila, že to musí zjesť. S pokorou som to synovi nasilu dala do úst. Samozrejme, že to skončilo na posteli, na pyžame a na zemi. Vyvrátil to. Prišlo mu z toho zle! Tak som nabehla do ordinácie a povedala, že tie rozdrvené lieky vyvrátil, že predsa som ich prosila, aby mu dávali celé! Staničná sestra sa pýtala, prečo nám to dali podrvené. Zrejme všetci vedeli, že môj syn nejakým zázrakom v 4 rokoch vie prehĺtať tabletky, len naša sestrička to nevedela. Potom do liekovky napísala červeným NEDRVIŤ LIEKY!
Som z celej nemocnice rozčarovaná a znechutená.
Starostlivosť o dieťa - 0 bodov. Veď každé dieťa malo pri sebe svoju mamu, boli tam len tri detičky bez maminy, takže veľa starostí o nich nemali. Nám len vymieňali infúzie - to bola celá ich starostlivosť o môjho syna. No "stále nestíhali"!!!
Hygiena - 0 bodov. Jedna sprcha a jedno WC pre celé oddelenie infekčných pacientov - hnačka, zápal pľúc a iné choroby. No hnus!
Jediné plus, ktoré som tam videla, boli lekárky, ktoré som tam stretla - predovšetkým Dr. Michnová, ktorá bola neskutočne milá a super! Chodili a informovali ma vždy o každej zmene, o laboratórnych výsledkoch a pod. Lekárky v nemocnici - 10 bodov!
Konečne sme doma. Teploty sme zvládli, ale antibiotiká musíme ešte brať v dvojkombinácii ďalej. Našťastie už doma. Ak nemocnica, tak v tom najnevyhnutnejšom prípade a NIKDY NIE DIEŤA SAMÉ!!!!!! NIKDY!!!!
piatok 24. októbra 2014
A opäť choroby ....
Boli sme doma chorí. Poviete si, že a čo? Veď je to bežné, v októbri byť chorí! To áno. Ale ...
Najskôr ochoreli deti. Syn vyfasoval len lokálne antibiotiká do nosa a dcéra antibiotiká celkové v hnusne chutiacom sirupe. Zvládli sme to ako - tak. Ale vlieklo sa to všetko neskutočne dlho. Povedala som si, že dva týždne a sme zdraví! Dodržiavala som všetko, čo sa malo. Vykúpili a minuli sme asi všetky vreckovky z Lidla, doužívali lieky a bum. Ochorela som ja a môj manžel. Ja som dopadla horšie, keďže som bola s deťmi deň čo deň od rána do večera. Ale aj my sme skončili s antibiotikami. Keď už som si myslela, že deti budú chodiť do škôlky a ja sa budem liečiť, deťom sa opäť pohoršilo a syn skončil na celkových antibiotikách a dcére začal vytekať hnis z očí. Aj to sme museli prežiť. Samozrejme sa to nezaobišlo bez boja medzi mnou a ňou - ja s masťou v ruke som sa snažila jej dať do oka aspoň kúsok, ale jej kopanie, šklbanie, hádzanie a vrešťanie si vyžadovalo manželovu posilu. Zvládli sme aj to. Oči sa vyliečili. Ostal už len kašel. Pomyslela som si, že kašel trvá dlho, než vymizne, tak som tomu nevenovala už väčšiu pozornosť.
Začal sa tretí týždeň našej choroby. Deti doma a ja s nimi. Syn mal kontrolné vyšetrenia na nosnú mandľu a logopédiu. Povedala som si, že ich nechám doma, že nech sa poriadne doliečia a potom pôjdu do škôlky. Do stredy sa to zlepšovalo, i kašeľ bol miernejší a ja som tajne dúfala, že v pondelok pôjdu zdravučkí do škôlky. Ale už v stredu večer mi dcéra oznámila, že "mami, mám sopel". Skoro ma vyrútilo. A zhoršovalo sa to. Vo štvrtok sme skončili opäť u pediatričky. Malému nasadila nejaké lieky na posilnenie imunity a dcéra vyfasovala hnedé kvapky do nosa, ktoré musí dostávať 3x denne a ešte niečo na priedušky. A opäť je to veľký boj. Kvapky do nosa už skončili na vankúši, na mojom oblečení, na jej oblečení a skoro aj jej v oku. No jednoducho strach a hrôza. Je piatok a nezdá sa mi, že by sa to nejako zlepšovalo. Sú tri týždne chorôb za nami a deti stále kašlú ako tuberáci, malá má sopel a mňa už opäť a znovu bolí hrdlo a dusí kašeľ!
Pýtam sa: dokedy ešte?!?!?
Sú to choroby odolné voči liekom, alebo sa stále niekde nakazíme? Veď sme stále doma! Pravidelne vetrám, zimu nemáme, lieky jeme, jeme aj ovocie a zeleninu. Tak čo ešte mám urobiť, aby sme boli zdraví?
Snáď nebudeme chorí 4 týždne - celý mesiac?
Najskôr ochoreli deti. Syn vyfasoval len lokálne antibiotiká do nosa a dcéra antibiotiká celkové v hnusne chutiacom sirupe. Zvládli sme to ako - tak. Ale vlieklo sa to všetko neskutočne dlho. Povedala som si, že dva týždne a sme zdraví! Dodržiavala som všetko, čo sa malo. Vykúpili a minuli sme asi všetky vreckovky z Lidla, doužívali lieky a bum. Ochorela som ja a môj manžel. Ja som dopadla horšie, keďže som bola s deťmi deň čo deň od rána do večera. Ale aj my sme skončili s antibiotikami. Keď už som si myslela, že deti budú chodiť do škôlky a ja sa budem liečiť, deťom sa opäť pohoršilo a syn skončil na celkových antibiotikách a dcére začal vytekať hnis z očí. Aj to sme museli prežiť. Samozrejme sa to nezaobišlo bez boja medzi mnou a ňou - ja s masťou v ruke som sa snažila jej dať do oka aspoň kúsok, ale jej kopanie, šklbanie, hádzanie a vrešťanie si vyžadovalo manželovu posilu. Zvládli sme aj to. Oči sa vyliečili. Ostal už len kašel. Pomyslela som si, že kašel trvá dlho, než vymizne, tak som tomu nevenovala už väčšiu pozornosť.
Začal sa tretí týždeň našej choroby. Deti doma a ja s nimi. Syn mal kontrolné vyšetrenia na nosnú mandľu a logopédiu. Povedala som si, že ich nechám doma, že nech sa poriadne doliečia a potom pôjdu do škôlky. Do stredy sa to zlepšovalo, i kašeľ bol miernejší a ja som tajne dúfala, že v pondelok pôjdu zdravučkí do škôlky. Ale už v stredu večer mi dcéra oznámila, že "mami, mám sopel". Skoro ma vyrútilo. A zhoršovalo sa to. Vo štvrtok sme skončili opäť u pediatričky. Malému nasadila nejaké lieky na posilnenie imunity a dcéra vyfasovala hnedé kvapky do nosa, ktoré musí dostávať 3x denne a ešte niečo na priedušky. A opäť je to veľký boj. Kvapky do nosa už skončili na vankúši, na mojom oblečení, na jej oblečení a skoro aj jej v oku. No jednoducho strach a hrôza. Je piatok a nezdá sa mi, že by sa to nejako zlepšovalo. Sú tri týždne chorôb za nami a deti stále kašlú ako tuberáci, malá má sopel a mňa už opäť a znovu bolí hrdlo a dusí kašeľ!
Pýtam sa: dokedy ešte?!?!?
Sú to choroby odolné voči liekom, alebo sa stále niekde nakazíme? Veď sme stále doma! Pravidelne vetrám, zimu nemáme, lieky jeme, jeme aj ovocie a zeleninu. Tak čo ešte mám urobiť, aby sme boli zdraví?
Snáď nebudeme chorí 4 týždne - celý mesiac?
štvrtok 9. októbra 2014
Zas tie choroby ... ako prežiť a nezblázniť sa!
Ach jaj ... zas sme chorí :-( Povzdychne si nejedna mamina s detmi v škôlkárskom veku. A my sme opäť chorí! I keď musím povedať, že celý september sme odolávali. Malý mával soplíky, ale boli v rámci normy. Nič hrozného. Jeden víkend sa im mierne pohoršilo, ale vzhľadom na to, že dcéra mávala problémy s prieduškami, nechcela som niečo zanedbať, tak som ich zobrala k lekárke. Chyba! VEĽKÁ CHYBA! Bol totiž pondelok ráno. A čakáreň bola plná chorých, kýchajúcich a kašľajúcich detí. Moje až tak zle na tom neboli, ale nechcela som nič zanedbať. Po 2 hodinách strávených v malej miestnosti s chorými deťmi sme sa dostali k lekárke, ktorá skonštatovala, že to s nimi nie je až také zlé. Naordinovala im niečo na kašeľ a kvapky do nosa. Odišli sme. V duchu som sa tešila, že to nie je až tak zlé!
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
utorok 30. septembra 2014
Čas tak rýchlo letí ... už sme škôlkári!
Ani neviem ako, ale materská dovolenka mi ušla tak rýchlo, že som sa ani poriadne nespamätala a je u koniec. Mám dve detičky a tak na materskej dovolenke som strávila viac ako 5 rokov! Boli to ale nádherné roky. Ubehli ako voda a ja sa budem musieť vrátiť do práce. Detičky sú v škôlke. Ako to všetko zvládnuť.
Prvé obavy začali, keď sa končili prázdniny a my s manželom sme uvažovali o tom, ako mladšia dcéra zvládne nástup do škôlky, pretože starší syn pred rokom to zvládal veľmi ťažko! Nepodcenili sme prípravu, veď všade to píšu, ako je potrebné dieťa pripraviť na škôlku. Mladšia dcéra chodila so mnou odprevádzať svojho bračeka do škôlky celý minulý rok. Takže prostredie poznala. Čítali sme si knižky o škôlke. Rozprávali sme sa o tom, čo tam bude robiť a tak pod. Dcéra to zvládla na výbornú. S úsmevom do triedy hneď prvý deň a aj tie ďalšie. A starší syn? Hoci to už v škôlke dôverne pozná, takmer každý deň sa ráno lúčime so slzami v očiach. Musíme ráno dodržiavať zaužívané rituály, lebo ak nie, tak je plač. Nie zasa srdxcervúci, ale je smutný. Rituál pre neho je aj to, že sa držíme za ruku, keď ideme do škôlky, musíme si prečítať jedálny lístok na aktuálny deň, najskôr ide do triedy mladšia sestrička a až po tom on. Musí sedieť na svojom mieste na lavičke, musíme sa vybozkávať (ale tak, aby to spolužiaci v triede nevideli) a aj samotné bozkávanie má rituál, najskôr jedno líčko veľká pusa, potom druhé líčko malá pusa a nesmiem zabudnúť na kývanie z dverí a povedať, že sa vrátim po neho. A až potom môžem odísť.
A mladšia dcéra? Tej je absolútne jedno, či ide za ruku alebo nie. Či jej dám pusu alebo nie. A keď sa lúčime v triede, tak ma nezabudne ubezpečiť, že sa vráti :-) Každé dieťa sa ubezpečuje a pýta sa rodiča, či príde po neho, či sa vráti po neho. Moje dieťa ubezpečuje mňa, že sa vráti!
Škôlku sme zvládli na výbornú. Teraz už len spomínam pri fotkách, ako nám bolo super, keď sme boli spolu doma - ja síce vyčerpaná od únavy a s nervami v kýbli, ale predsa to boli krásne dni ;-)
Teraz už len ja musím zvládnuť nástup do práce po viac ako 5 rokoch!
Prvé obavy začali, keď sa končili prázdniny a my s manželom sme uvažovali o tom, ako mladšia dcéra zvládne nástup do škôlky, pretože starší syn pred rokom to zvládal veľmi ťažko! Nepodcenili sme prípravu, veď všade to píšu, ako je potrebné dieťa pripraviť na škôlku. Mladšia dcéra chodila so mnou odprevádzať svojho bračeka do škôlky celý minulý rok. Takže prostredie poznala. Čítali sme si knižky o škôlke. Rozprávali sme sa o tom, čo tam bude robiť a tak pod. Dcéra to zvládla na výbornú. S úsmevom do triedy hneď prvý deň a aj tie ďalšie. A starší syn? Hoci to už v škôlke dôverne pozná, takmer každý deň sa ráno lúčime so slzami v očiach. Musíme ráno dodržiavať zaužívané rituály, lebo ak nie, tak je plač. Nie zasa srdxcervúci, ale je smutný. Rituál pre neho je aj to, že sa držíme za ruku, keď ideme do škôlky, musíme si prečítať jedálny lístok na aktuálny deň, najskôr ide do triedy mladšia sestrička a až po tom on. Musí sedieť na svojom mieste na lavičke, musíme sa vybozkávať (ale tak, aby to spolužiaci v triede nevideli) a aj samotné bozkávanie má rituál, najskôr jedno líčko veľká pusa, potom druhé líčko malá pusa a nesmiem zabudnúť na kývanie z dverí a povedať, že sa vrátim po neho. A až potom môžem odísť.
A mladšia dcéra? Tej je absolútne jedno, či ide za ruku alebo nie. Či jej dám pusu alebo nie. A keď sa lúčime v triede, tak ma nezabudne ubezpečiť, že sa vráti :-) Každé dieťa sa ubezpečuje a pýta sa rodiča, či príde po neho, či sa vráti po neho. Moje dieťa ubezpečuje mňa, že sa vráti!
Škôlku sme zvládli na výbornú. Teraz už len spomínam pri fotkách, ako nám bolo super, keď sme boli spolu doma - ja síce vyčerpaná od únavy a s nervami v kýbli, ale predsa to boli krásne dni ;-)
Teraz už len ja musím zvládnuť nástup do práce po viac ako 5 rokoch!
utorok 16. septembra 2014
Súrodenci sa zasa bijú - čo s tým?
Ach tie deti! Nie jedna mamička dvoch detí v podobnom veku si vzdychne, že opäť a znova sú v sebe - jednoducho sa bijú! Čo mám robiť? Pýtam sa každý deň, keď riešim hádky svojich detí. Nie som žiadny psychológ, ani školená opatrovateľka, neviem to zvládať ukážkovo, ale snažím sa. Niekedy mi to funguje, inokedy nie.
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)