Niekedy v zime vo februári ....

Kedy sa skončí zima? Každý deň si kladiem túto otázku! Zamračené, dážď, sneh, vietor a zima. Klasické zimné počasie, ktoré môže priniesť iba depku. Aj v mojom okolí sa stretávam s ľuďmi, ktorí prepadajú pochmúrnej nálade len kvôli počasiu. Ale čo sa dá robiť. Ešte keď sa pridruží k tomu chrípka, ktorá je momentálne všade okolo nás, tak je dokonané. K tomu všetkému starosti s deťmi. Zavretá doma, deti nevybúrené, to chce poriadnu dávku odvahy na prežitie. 
A tak so starším synom si každý deň pripomíname, že keď bude vonku krásne slnečno, pôjdeme na výlety a hlavne na ihrisko vonku medzi deti a ľudí. Teraz sú to výlety len obmedzené. No môj syn aj z bežného nákupu urobí "výlet". Je vďačný, keď ho zoberiem von, čo i len na nákup do obchodu a potom by chodil snáď po všetkých obchodoch, jeden mu je málo. Samozrejme nemôžeme vynechať hračkáreň :-)
Tak kedy skončí tá zima? Každý deň sledujem predpoveď počasia, či hlásia už oteplenie a hlavne slnečno. Slniečko je to, čo teraz všetci potrebujeme, aby sme nabrali stretnú silu a hlavne POZITÍVNU energiu, ktorá nám došla, počas dlhých zimných večerov. Ale čo môžeme čakať? Veď je ešte len február! A tak sa stále brodíme snehom, babušíme deti od hlavy po päty, pretože teplomer sa stále pohybuje pod nulou.
Nič iné nám neostáva, len si nájsť vhodnú činnosť na preklenutie tohto strašného obdobia a robiť si plány na teplé slnečné dni ;-)

Mama musí byť silná!

Už tri týždne ma trápi bolesť hrdla. Ale mama musí byť silná a nič na sebe dať vedieť. Cmúľam homeopatiká, striekam si do hrdla sprey, len aby som bola zdravá. Nastala však zmena. K horšiemu. V pondelok ma bolelo celé telo, hrdlo ešte viac a spustila sa aj nádcha. Pozitívne je, že nebol kašeľ ani horúčka. Ale bola to chrípka. Cítila som sa pod psa. Ale mama musí byť silná. Mám dve deti, o ktoré sa musím starať, tie mi veru nedajú vydýchnuť. Ale v ten pondelok, akoby videli na mne, že mi niečo je a tak sa samé hrali alebo väčšinou presedeli pred telkou. V ten deň mi to bolo absolútne jedno, pretože som nevládala vstať, nieto sa ešte s nimi hrať a riešiť nekonečné spory o tom, kto sa má práve s aktuálnou hračkou hrať. Ale pochválim ich, ten pondelok boli ako vymenené a dobručké. Poobede spinkali tri hodiny, čo sa fakt málokedy stáva a mamina mohla odpočívať.
V utorok som sa už cítila super, nádcha ostala, hrdlo tiež, ale nebolelo ma už celé telo. Hurá, posun k lepšiemu :-) I keď o malilinký kúsok, ale predsa. Deťúrence to vytušili a tak nastal večný kolobeh - hranie sa, riešenie sporov, varenie a nekonečné upratovanie.
Streda bola už paráda. Opäť zlepšenie - hrdlo už nebolelo, zostala len nádcha. Deti už boli vo svojej obvyklej atmosfére hrania sa. Videla som, že im chýba čerstvý vzduch, ale bola som taká zničená z tej choroby, že som nebola schopná ísť s nimi von a ochorieť ešte viac. Hmmm ... streda ... bola parádna ... do večera. V stredu večer som si povedala, že urobím hygienu našmu WC a kúpeľni. Wecko som zvládla. Išla som na kúpeľnu. Zohla sa nad vaňu, že ju vydrhnem. Aj som ju, ale keď som dokončila a postavila sa, prebodla moje kríže urputná bolesť. Myslela som si, že umriem. Ale mama musí byť silná. V bolestiach som dokončila aj umývadlo a podlahu a tackajúc som skončila v obývačke v kresle, premýšľajúc, čo ďalej. Ako vstanem a ako idem umyť obe deti. Mama musí byť silná. Zahlásila som: "Nástup na sprchovanie!" Deti som vyzliekla posediačky, preťapkala sa ako ohnutá palica do kúpeľne, osprchvoala jedno, ale viec som už nevládala. Dokončil to manžel. Kríže mi neskôr manžel natrel masťou, nadopovala som sa tabletkami a čakala v posteli do rána ako bude. Budem môcť vstať a postarať sa o moje deti?
Ráno som sa prebudila a vďaka bohu ma kríže len pobolievali a neboleli. Viete aký je medzi tým rozdiel? Kým muž už odpadáva od bolesti, žena rovnakú intenzitu prežíva bez akýchkoľvek emócií. Navarila som obed, pohrala sa s deťmi, upratala a uložila spať. Dúfam len, že si pospia čo najdlhšie, aby som si mohla kríže vyhrievať na elektrickej poduške. ;-)Pretože keď sa zobudia, mama musí byť silná!

Som dobrá mama?

Sú dni, keď moje dve deti urobia presne to, čo od nich očakávam. Ale sú aj dni, keď ma stále niečím novým prekvapia. A takých dní je oveľa viac.
Každodenná rutina s nimi mi ani moc nedovoľuje, aby som sa zamyslela nad tým, či moje deti správne vychovávam. Sú ale občas chvíle, keď ma takáto myšlienka prepadne. Je správne, ako svoje deti vychovávam? Robím to dobre? Možno, keby som videla spätne svoje reakcie cez kameru, bola by som zhrozená a nespoznala samú seba. Možno, keby som videla inú ženu namiesto seba, pomyslela by som si, že som "krkavčia mať". Neviem. Ale niekedy správanie ročného a trojročného dieťaťa vie mamu poriadne dostať na hranicu jej možností. Aspoň ja sa tak niekedy cítim.
Deň čo deň, 24 hodín v kuse, 7 dní v týždni spolu s dvoma malými deťmi, vie urobiť niekedy poriadnu ponorkovú chorobu. Sú chvíle, kedy už nezvládnem situáciu a na deti kričím. Sú ale chvíle, kedy "s kľudom angličana" zvládnem situáciu bravúrne. Vypäté chvíle sú vystriedané pohodou pri hraní sa. Vtedy ich sledujem a som nesmierne šťastná, že ich mám. Zapájam sa do hry a deti očakávajú, čo urobím a snažia sa o to isté. Úsmev na ich tvári je mi najväčšou odmenou. O to viac, keď mi malý trojročný syn povie, že sa chce tulinkať a pritúli sa ku mne, stisne ma silno, objíme ma ako nikto na tomto svete. Vtedy viem, že som šťastná! Pre tieto chvíle sa oplatí žiť. Je to najkrajšie v mojom živote.
Aj keď niekedy sú v mojom živote vypäté chvíle a ja by som najradšej od všetkého ušla, pretože sa cítim, akoby som zlyhala pri výchove svojich detí, že to nezvládam a každá jedna maminka, ktorú stretnem je oveľa lepšia odomňa, vtedy si spomeniem na svojho syna, ktorý sa chce so mnou tulinkať, objímať ma a pusinkovať, pozriem sa na svoju dcéru, ktorá sa neustále na mňa usmieva ako slniečko ... vtedy si poviem, že snáď až taká zlá matka zo mňa nie je ;-) A snažím sa byť čo najlepšou maminou pre svoje dve deti!

(Ne)šťastie

Život je zvláštny. Jednu chvíľu sa cítime hore a potom zasa dole. A kam sa potom pozrieme? Na svoj život sa môžeme pozerať rôznymi pohľadmi, no jeden jediný je ten najdôležitejší. Vidieť ho taký aký je a naučiť sa ho prijímať práve tak, ako ho žijeme. No môžeme aj niečo zmeniť? Samozrejme. Treba ísť za tým, po čom túžime, treba veriť, že raz nás stretne to, čo chceme. Ten môj život bol dole. Verila som, že raz dosiahnem to, po čom túžim a budem žiť život tak, že budem raz šťastná. Ale otázka znela, čo je vlastne šťastie. Je to kariéra v živote? Sú to peniaze? Je to rodina? Je to zdravie? Čo je vlastne šťastie? Pre každého z nás je šťastie niečo iné. Dosiahnuť šťastie je zvláštny pocit v živote. Je šťastie dosiahnuť šťastie? Možno áno, možno nie. Každý má svoje vysnívané šťastie, za ktorým sa oplatí ísť, aby sme ho dosiahli. Samozrejme dosiahnutie šťastia musí byť také, aby sme boli skutočne šťastní. Musí to byť bez krívd, podrazov a šťastné dosiahnutie šťastia. Preto znie otázka, či skutočne to šťastie, ktoré chceme, je šťastie skutočné pre nás.

Od malička som si žila predstavu, ktorú má snáď každé dievča na tomto svete. Mať vlastnú rodinu, deti, dom, záhradu a vtedy budem šťastná. Kedy však mal byť ten čas, aby som mala vlastnú predstravu šťastia dosiahnutú? Je to vtedy, keď skončím školu, alebo najskôr kariéra a potom rodina? Je to divné, ale po kariére som nikdy akosi moc netúžila, ale život chcel niečo iné. Keď som dospela, bála som sa nadviazať bližší kontakt s mužom za cieľom založiť si rodinu. Snívala som o vlastnom šťastí, že raz príde „princ na bielom koni“ a zoberie si ma a nakoniec budeme mať spolu rodinu. A tak dni plynuli. Niekedy sa objavil chlap v mojom živote, ale ja som nikdy nebola presvedčené, že je to ten, ktorý má byť otcom mojich detí. A tak som si postupne zvykala na život, kde bola len práca a môj život bez partnera. Chcela som veriť, že to je moje šťastie a že to je to, čo vlastne chcem. Povedala som si, že nechcem muža akoby "nasilu", chcela som ľúbiť a dosiahnuť svoje šťastie. Ale kedy má byť ten pravý čas? Chcela som, aby to bolo to „pravé“. Myslíte si, že to nie je možné? Mladé dievčatá sa vrhajú do manželstiev len preto, aby neostali samé. Ale aj život o samote má svoje čaro. 

Je to vôbec možné žiť život v samote? Sú tisíce ľudí, ktorí žijú život v samote. Sú šťastní? Niektorí áno, iní zas nie. Je dôležité, ako sa človek k tomu všetkému postaví. Či dokáže vnímať pozitivitu života o samote, alebo sa začne utápať v samote života. A čo je správne? Nájsť šťastie v živote alebo nájsť cestu do sveta vlastnej rodiny, alebo života s niekým iným.

Žime si svoje šťastie tak, aby sme boli šťastní ;-) 

Malé veľké starosti jednej maminy

Je krásny zimný deň. A ja po dlhej dobe doobeda sedím v obývačke, zapnutý net a nemusím NIČ robiť!
Každý deň býva rovnaký. Ráno vstať, hygiena, prezliecť sa opätovne do teplákov a šľapiek, prezliecť a prebaliť jedno dieťa, prezliecť druhé. Urobiť raňajky, jedno nakŕmiť, druhé dokŕmiť, vyvetrať izby, postlať postele, upratať. Rýchlo svoje raňajky, rýchlo kávu. Riešiť spory medzi súrodencami. Vysvetľovať, hrať sa s nimi, učiť ich nové veci, zabaviť ich. Obidve obliecť, seba obliecť (mimochodom, v zime mi to travá 40 min, ale rekord bol aj 25 min, veľa záleží aj od ochoty detí sa obliekať!) a von na prechádzku príp. nákup s dvomi deťmi! A to je už iná zábava. Po hodinke - hodinke a pol domov, všetko vyzliecť, všade voda od snehu, rýchlo obed a aj tak už nestíhame do postele o 12:30. Nevadí, zaľahnú o 13:30. Pred tým však jedno dieťa nakŕmiť, druhé dokŕmiť - pomedzi to jedno nechce jesť a druhé tiež štrajkuje. A tak sa zo všetkých síl snažím dostať do nich aspoň polievku. Potom zuby umyť, prezliecť do pyžama, prečítať rozprávky, potuľkať a spať. Druhé je ešte malé a nevydrží pri rozprávke a tak stačí len prebaliť, vyzliecť tepláky a šupnúť do postele. Ak štrajkuje, urobiť fľašu mlieka, vypiť a potom už spí. Nasleduje upratovanie vecí, čo boli vonku, upratanie kuchyne po obede, čas na obed a chvíľka pre seba. Hovorím chvíľka, lebo po hodinke a pol sa budí staršie dieťa úplne spotené, takže zasa prezliecť, potuľkať a prehovoriť, aby čosi zjedlo. Do hodinky a pol započítať upratovanie, tak vychádza z toho necelá hodinka ticha za celý deň. Následne sa zobudí mladšie dieťa, ktoré satčí len obliecť a dať papať jogurt. Samozrejme staršie rado štrajkuje s jedením a tak vymýšľam všetky možné nápady, ako dostať do neho aspoň čosi mliečne, keď už od jedného roka odmieta mlieko. A nasleduje ďalší kolotoč. Hranie sa s deťmi, riešenie problémov typu "neber jej to z ruky" alebo "Miška no no!" a pod. Príchod otecka vnímam len ako morálnu podporu, pretože ocko "potrebuje čas aj sám pre seba, keď príde z práce". Ak náhodou musím niečo nutné robiť, tak hranie sa a zábava s deťmi vyzerá v očiach otecka nasledovne: "oddychovanie v polohe ležmo a deti nech si robia čo chcú". Takže opäť zasahujem a riešim spory, učím ich, hrám sa s nimi, vymýšľam ako ich zabaviť, aby boli spokojné. Keď mi už večer dochádzajú sily, tak sa musím pozbierať, pretože nasleduje večera a opätovné presviedčanie, že niečo musia zjesť. S tým je spojené upratanie kuchyne, pozametanie dlážky, lebo kopec z toho čo majú zjesť skončí aj tak na dlážke. Nasleduje upratanie hračiek a šup do vane a kúpanie. Ocko zvládne napustiť vodu do vane - huráááááá! Vyzliecť oboch, a čľup - sú vo vani - konečne 10 min kľudu. I keď niekedy mladšia začne štrajkovať aj tam a tak musím zasahovať. Vybrať z vane, osušiť, nakrémovať, vymasírovať, prebaliť, obliecť do pyžama, nakŕmiť mliekom, umyť zúbky, uložiť spať. Pomedzi to ocko zvládol ďalšiu činnosť - obliecť staršieho do pyžama. Ale moja činnosť nekončí. Keď o 8 vychádzam zo spálne a mladšia spí, upracem kuchyňu a kúpeľňu a začína ďalší kolobeh. Umyť zúbky staršiemu, prečítať rozprávku, uložiť spať a chvíľku s ním byť v posteli. Z izby vychádzam o 9 večer! A čo s načatým večerom? Unavená sa prešuchcem do kúpeľne, sprcha, zuby a rovno do postele. Telka? Chvíľku, keď poobede deti spia a večer, keď zo seba vydolujem sily na pozeranie. Nič viac. Net? Iba večer, aj to len vtedy, ak ocko nesurfuje po nete.
A ešte som zabudla - musí byť navarené, ožehlené, opraté a upratané. Pomedzi to riešim také maličkosti ako je ošúpanie jabĺčka, príp. rôzne desiatové dezerty, vynesenie nočníka, prebaľovanie malej. Tá rastie a pri každom prebaľovaní a prezliekaní "bojuje" s mamou, kto vydrží. Stojí ma to kopec námahy, ale zatiaľ ja vyhrávam! :-D
Ale aby som nebola taká zlá, manžel okrem dvoch činností, ktoré zvláda bravúrne každý deň (urobiť mliečko na večer a obliecť malého do pyžama), zvládne občas aj upratať dlážky (1-2x do mesiaca). ;-)
A prečo si teraz užívam sladké nič nerobenie? Manžel zobral staršieho k babke a mladšia práve spinká, pretože budíček bol dnes ráno o 6! Inak býva medzi 6-7 ráno :-) A tak každý deň dookola. Denná rutina jednej maminy.

(Ne)kojenie

Nebola som už najmladšia, mala som 35 rokov, keď som porodila prvé dieťa. Možno o to starostlivejšie som sa pripravovala a brala som to všetko vážne. Ale niekedy viac je horšie ako menej. 

V prvom rade som si bola istá, že moje deti budú na prirodzenom materskom mlieku. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď po pôrode mojho prvého syna sa mi stratili bradavky, prsia som mala tvrdé ako skala a mlieko nikdy. Ako laktačná poradkyňa, tak aj sestrička v pôrodnici mi radili rôzne typy a triky na kojenie, ale mlieko nikde. Dieťa plakalo od hladu, lebo ma presviedčali, že sa mi objaví a nechceli mu dať umelú výživu. Vraj dieťa si vystačí aj niekoľko dní bez potravy po pôrode.

Bola som po pôrode, hormóny sa len tak hemžili v mojom tele a to, čo bolo kedysi normálne, sa mi zdalo byť nenormálne, a to čo som považovala, že budem robiť, sa nedialo. Bola som ako vo vákuu, alebo niekde mimo reality. Cítila som sa veľmi zvláštne a divne. Mala som výčitky svedomia. Ako ďalej?

Ako jediné dieťa na pôrodnici plakalo. Bola som na dne, že nemôžem kojiť môjho syna a že nedostane to drahocenné materské mlieko. Jednoducho to nešlo. Zaradila som sa k tomu malému percentu žien, ktoré nemohli kojiť svoje bábätká. Posledný deň pobytu už papalo umelú výživu. Nezorientovaná v tejto problematike som sa opýtala sestričiek, akú mu dávajú výživu a poslala som manžela, aby zadovážil fľašu s cumľom a takú istú výživu. Umelá výživa mala koncovku HA. Vôbec som netušila, čo to znamená. Bola to tá najdrahšia verzia výživy, pretože to označovalo, že je hypoalergénna. Keď sme sa s malým vrátili domov, hľadali sme na nete, ako ďalej. Zistili sme si, že HA nám nie je treba, keďže nie sme alergici a ani nikto v našich rodinách. Nikto nám to nepovedal. Skúšali sme rôzne. Našťastie synovi chutili všetky. Nakoniec z finančných dôvodov sme zakotvili pri zn. Babylove od DM. A aj toto mlieko synovi chutilo. Všetko to trvalo asi dva mesiace, ale nakoniec sme to zvládli. Nakúpili sme si rôzne typy fľašiek, ale budem úprimná, najlepšia sa nám osvedčila najlacnejšia z Tesca. Syn rástol a priberal. Nemôžem povedať, že by bol viac chorý alebo inak postihnutý, keď nepapal materské mlieko. Hovorí sa, že keď dieťatko dostane materské mlieko, je viac imúnny a odolný voči chorobám. Môjmu synovi neuškodila umelá výživa a je stále zdravý. Nehovorím o bežnom prechladnutí a ochorení, ktoré si donesie zo škôlky!

Tak sme zvládli môj prechod od (ne)kojenia k umelej výžive. A myslím si, že sme to zvládli úplne dobre ;-)

ÚVOD

Ahojte,

tento blog je určený všetkým novým mamičkám, ktoré sú stretené v mori informácií, čo a ako s novým človiečikom, ktorý prišiel medzi vás.

Postupne tu bude uverejňovať články o tom, ako som to všetko ja prežila pri dvoch drobcoch. Ako zvládli umelú výživu, ako zvládli prvé príkrmy a čo som im ja dávala papať. Ako som to všetko zvládla a niekedy sa pritrafí i trik alebo tip, ako si niečo uľahčiť a nebyť z toho všetkého zmätená.