Vo štvrtok sme mali kontrolu u pani dr. Kontrola dopadla na výbornú a mne s potešením oznámila, že detičky môžu ísť do škôlky, že po troch týždňoch sme všetko prekonali! Bola som rada, že sme to všetci zvládli. Je pravda, že mňa ešte bolelo opäť hrdlo, ale to som už nebrala do úvahy.
Štvrtok bol optimistický! Aká radosť. Prišiel však piatok. Ten sme tiež prežili celkom fajn. Prišla noc. Detičky spinkali (manžel tiež) a ja som si užívala voľné chvíle pre tv. Okolo 11 večer začal sa syn metať v postieľke, kričať a rozprávať nezmysly. Myslela som si, že má tú jednu svoju nočnú moru, ktorú máva a za chvíľu zaspinká sám. Bola som pri ňom niekoľkokrát, prerástlo to až do plaču. Na otázku "bolí ťa niečo?" mi ukázal na uško! V duchu som si vravela - "je to len sen, len sen, veď je už zdravý!" Nočná mora prešla a bola sobota. Aj tú sme prežili celkom fajn a na nočný des z noci som zabudla. Potom prišiel večer. A syn sa nechytil večere. A to bolo znamenie, že niečo nie je v poriadku, pretože na večer vždy zošrotoval toho dosť veľa. Teraz nič. Siahla som po teplomeri a digital ukázal 38,5 °C! Vtom som si spomenula na minulú noc a bolesti ucha. Tak som ho o pol 8 večer obliekla a išli sme na pohotovosť.
Sobota večer.
Na pohotovosti som povedala, že ho bolí ucho a má 38,5°C teplotu. Samozrejme, že nezabudli vybrať 2€ a vypísať lístok na ORL do nemocnice. Tam opäť 2€. ORL však už skonštatovala, že má angínu, ale nepáčilo sa jej čosi, tak nás poslala v nemocnici na detskú pohotovosť na "8"-čku. Vedela som, kde je pavilón, ale nájsť tam detskú pohotovosť bolo nad moje schopnosti. Prešla som všetky poschodia, ale NIČ. Chlapec bol stále v horúčkach! Zúfalá som zazvonila na detské oddelenie, aby mi pomohli. Tam mi oznámili, že detská pohotovosť v nemocnici v Martine neexistuje, ale zavolali službukonajúci lekárku, ktorá mu okamžite dala zobrať krv na KO, CRP a poslala na RTG. Tak opäť na "6"-tku, RTG urobili rýchlo aj popis. Vrátili sme sa na detské, kde lekárka dodala, že spolu s angínou máme obojstranný zápal pľúc. Našťastie CRP bolo iba 6 (max je 8), tak nás pustila domov. Síce povedala, že by ho tam nechala, ale pre mňa nemá miesto. Predstava, že ho tam nechám nanoc samého sa mi nepáčila. V pondelok sme mali kontrolu priamo v nemocnici.
Nedeľa.
Nedeľa prešla v horúčkach, ale prežili sme.
Pondelok.
V pondelok ráno sme išli do nemocnice na kontrolu. Opäť mu brali krv na KO a CRP. Poslali nás aj na kardiológiu. Tam sme čakali viac ako 2 hodiny. Syn to zvládal celkom v pohode, až kým sme sa nedostali na radu. Už som videla, že je zle. Dostal triašku a už som vedela, že teplota stúpa. Sono a EKG dopadlo v poriadku, ale teplota bola vysoká. CRP stúplo na 104 (max je 8) a lekárka mi povedala, že to potrebuje venóznu liečbu. Hneď som vedela, čo nás čaká. Syn ma v horúčkach prosil, aby sme išli domov, plakal strašne úpenlivo. (Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala aj ja, slzy som mala už na krajíčku!) Bála som sa, že pre mňa nebudú mať miesto a syna tam budem musieť nechať samého. Keď nás lekárka odviedla na oddelenie, prvá otázka bola, či majú pre mňa miesto. Nikto mi neodpovedal. Odpoveď som si domyslela sama, keď nás zaviedli na izbu, kde boli dve postele - jedna malá pre dieťa a jedna veľká pre mamu. Odľahlo mi, že budem môcť synovi pomôcť. A akoby som to tušila, bolo by to hrozné, keby som tam nebola.
Nemocnica.
Ostali sme tam bez vecí a vybavenia. Prvý telefonát smeroval k manželovi, že musíme ostať v nemocnici, aby nám priniesol veci. Syna hneď napojili na infúzie a zavodňovali ho. Nonstop mu tiekla infúzia celých 5 dní. Pomedzi to dávali kombináciu dvoch antibiotík (jedny sme dobrali ani nie pred týždňom), antipyretiká a pod. Zavodňovanie znamenalo, že podchvíľou sa pýtal cikať. Neviem si predstaviť, keby som ho tam nechala samého, akoby sa starali sestričky o neho, keď jediné volacie zariadenie pre dieťa a matku je kričanie. Určite by sa v teplotách sestričky nedokričal, pretože tá prišla len vtedy, keď menila infúziu. Večer som pred sestričkou len tak povedala, že dúfam, že sa v noci nedociká z toľkých infúzií, tak mi povedala, aby som mu dala plienku! Som sa zhrozila, pretože syn plienky nemá už takmer 3 roky! Verím tomu, že keby som tam nemohla byť, tak by takmer 5 ročnému dieťaťu dali plienku nonstop a prebaľovali len keby mali čas. Možno raz za deň. Kto vie. Piť by mu tiež nemal kto dať a jesť - asi by sa s ním moc nebabrali, tak by toho moc nepojedol.
Musím ešte spomenúť, že na celé oddelenie chorých detí a zdravých rodičov bolo 1 WC a 1 sprcha! WC využívali aj deti s infekčnou hnačkou, ktoré tam boli v jednej izbe. Si viete predstaviť, aký strach som dostala, čo sa môže stať, keď prídeme domov s hnačkami! Dezinfekčné prostriedky som teda necítila nikdy, dokonca ani ráno, keď upratovačky behali s nechutnou handrou a starým bortvišom. No hrôza. A to upratovanie na izbách. Hnusná handra dočiahla len tam, kde nebol nábytok. Všetok prach ostal na svojich miestach. Stolíky neutreli ani raz. V izbe bolo strašne veľa prachu. My sme v izbe nemali okno, iba balkónové dvere, ktoré žiaľ sa nedali zavrieť a ťahalo cez ne neuveriteľne veľa. Rovno na syna, ktorý mal zápaľ pľúc. Musela som niečo vymyslieť a dvere som zaprela dreveným vešiakom - hurá držali. Počas dňa sme museli vetrať, takže vešiak som musela vždy vybrať. No poviem vám, pracné zatváranie dverí s vešiakom v 21. storočí v nemocnici, ktorá si hovorí fakultná! Našťastie som sa s tým "pochválila" staničnej sestre, ktorá zavolala údržbára a ten to opravil a dvere, ktoré majú možno 60 rokov opäť fungovali ako-tak.
Začalo sa mi tam hnusiť všetko. Keď som išla na WC, dezinfikovala som si všetko - WC misu, ruky som si umývala aj na WC + dezinfekcia, prišla som na izbu, opäť som si umyla ruky a aj dezinfikovala. Po prvom dni som pocítila krvavé rany na rukách s dezinfekcie. Ale jedna milá sestrička mi dala ich krém na ruky, ktorý mi skutočne pomohol! (jeden z mála svetlých bodov v nemocnici)
Nie je sestrička ako sestrička.
Jedna bola dobrá, iná nie. Ale to býva asi všade. Ale keď sestrička neovláda prístroje, ktoré používa každý deň, tak to ma už vážne vytáčalo. Ako je možné, že keď synovi dávali ATB, jedna to vedela nastaviť tak, že sa prístroj sám vypol, keď dotiekli a druhej sa vždy do infúzie dostal vzduch lebo pumpoval prístroj ďalej! Zakaždým som ju na to upozorňovala. Keď tam bolo už veľa vzduchu, upozornila som ju, že tam je veľa vzduchu, ale len mi povedala, že to nevadí. Keď odišla, upozornila som staničnú sestru, že syn má v infúzii vzduch, tak tá hneď s veľkou ochotou dala vzduch preč. (trvalo to ani nie minútu).
Poprosila som pani dr., či by jedny ATB, ktoré synovi spôsobovali bolesť pri tečení cez infúziu, mohol dostávať v tabletkovej forme. Všetci boli maximálne prekvapení, že dokáže prehĺtať tabletky. Hovorila som dr., že sirupy vyvracia, ale tabletky prehĺta. Na tomto oddelení ani tabletky nemali, tak mu zobrali od väčších detí z iného oddelenia. Ale naša "šikovná" sestrička ich podrvila a dala do čohosi a urobila z toho nechutný gebrajz v striekačke. Dala mi to do ruky, že to musí prehltnúť. Povedala som jej, že on sirupy neznáša a že som prosila, aby dostával celé tabletky. Odvrkla mi, že to už nariedila, že to musí zjesť. S pokorou som to synovi nasilu dala do úst. Samozrejme, že to skončilo na posteli, na pyžame a na zemi. Vyvrátil to. Prišlo mu z toho zle! Tak som nabehla do ordinácie a povedala, že tie rozdrvené lieky vyvrátil, že predsa som ich prosila, aby mu dávali celé! Staničná sestra sa pýtala, prečo nám to dali podrvené. Zrejme všetci vedeli, že môj syn nejakým zázrakom v 4 rokoch vie prehĺtať tabletky, len naša sestrička to nevedela. Potom do liekovky napísala červeným NEDRVIŤ LIEKY!
Som z celej nemocnice rozčarovaná a znechutená.
Starostlivosť o dieťa - 0 bodov. Veď každé dieťa malo pri sebe svoju mamu, boli tam len tri detičky bez maminy, takže veľa starostí o nich nemali. Nám len vymieňali infúzie - to bola celá ich starostlivosť o môjho syna. No "stále nestíhali"!!!
Hygiena - 0 bodov. Jedna sprcha a jedno WC pre celé oddelenie infekčných pacientov - hnačka, zápal pľúc a iné choroby. No hnus!
Jediné plus, ktoré som tam videla, boli lekárky, ktoré som tam stretla - predovšetkým Dr. Michnová, ktorá bola neskutočne milá a super! Chodili a informovali ma vždy o každej zmene, o laboratórnych výsledkoch a pod. Lekárky v nemocnici - 10 bodov!
Konečne sme doma. Teploty sme zvládli, ale antibiotiká musíme ešte brať v dvojkombinácii ďalej. Našťastie už doma. Ak nemocnica, tak v tom najnevyhnutnejšom prípade a NIKDY NIE DIEŤA SAMÉ!!!!!! NIKDY!!!!
