Ani neviem ako, ale materská dovolenka mi ušla tak rýchlo, že som sa ani poriadne nespamätala a je u koniec. Mám dve detičky a tak na materskej dovolenke som strávila viac ako 5 rokov! Boli to ale nádherné roky. Ubehli ako voda a ja sa budem musieť vrátiť do práce. Detičky sú v škôlke. Ako to všetko zvládnuť.
Prvé obavy začali, keď sa končili prázdniny a my s manželom sme uvažovali o tom, ako mladšia dcéra zvládne nástup do škôlky, pretože starší syn pred rokom to zvládal veľmi ťažko! Nepodcenili sme prípravu, veď všade to píšu, ako je potrebné dieťa pripraviť na škôlku. Mladšia dcéra chodila so mnou odprevádzať svojho bračeka do škôlky celý minulý rok. Takže prostredie poznala. Čítali sme si knižky o škôlke. Rozprávali sme sa o tom, čo tam bude robiť a tak pod. Dcéra to zvládla na výbornú. S úsmevom do triedy hneď prvý deň a aj tie ďalšie. A starší syn? Hoci to už v škôlke dôverne pozná, takmer každý deň sa ráno lúčime so slzami v očiach. Musíme ráno dodržiavať zaužívané rituály, lebo ak nie, tak je plač. Nie zasa srdxcervúci, ale je smutný. Rituál pre neho je aj to, že sa držíme za ruku, keď ideme do škôlky, musíme si prečítať jedálny lístok na aktuálny deň, najskôr ide do triedy mladšia sestrička a až po tom on. Musí sedieť na svojom mieste na lavičke, musíme sa vybozkávať (ale tak, aby to spolužiaci v triede nevideli) a aj samotné bozkávanie má rituál, najskôr jedno líčko veľká pusa, potom druhé líčko malá pusa a nesmiem zabudnúť na kývanie z dverí a povedať, že sa vrátim po neho. A až potom môžem odísť.
A mladšia dcéra? Tej je absolútne jedno, či ide za ruku alebo nie. Či jej dám pusu alebo nie. A keď sa lúčime v triede, tak ma nezabudne ubezpečiť, že sa vráti :-) Každé dieťa sa ubezpečuje a pýta sa rodiča, či príde po neho, či sa vráti po neho. Moje dieťa ubezpečuje mňa, že sa vráti!
Škôlku sme zvládli na výbornú. Teraz už len spomínam pri fotkách, ako nám bolo super, keď sme boli spolu doma - ja síce vyčerpaná od únavy a s nervami v kýbli, ale predsa to boli krásne dni ;-)
Teraz už len ja musím zvládnuť nástup do práce po viac ako 5 rokoch!
utorok 30. septembra 2014
utorok 16. septembra 2014
Súrodenci sa zasa bijú - čo s tým?
Ach tie deti! Nie jedna mamička dvoch detí v podobnom veku si vzdychne, že opäť a znova sú v sebe - jednoducho sa bijú! Čo mám robiť? Pýtam sa každý deň, keď riešim hádky svojich detí. Nie som žiadny psychológ, ani školená opatrovateľka, neviem to zvládať ukážkovo, ale snažím sa. Niekedy mi to funguje, inokedy nie.
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
štvrtok 4. septembra 2014
Ach tie deti ... zas nepapajú!
Chodíme do škôlky. Už obaja. Povzbudzujú sa navzájom. Ale mladšia dcéra v škôlke nepapá. Každý ma utešuje, že sa adaptuje a bude dobre. Prvý deň odmietala čokoľvek v jedálni spapať. Druhý deň sa posmelila a na obed zjedla kompót! Hurá zlepšujeme sa! :-) Ale dieťa si to berie inak. Prvý deň bola jedáleň "hnusná". Druhý deň tam bola "nuda". Teraz na tretí deň neviem s čím príde. Ja len dúfam, že dnes keď prídem po dcéru, tak mi pani učiteľka povie, že spapala aspoň obed, pretože na obed majú fazuľovú kyslú polievku a to má ona veľmi rada. I keď to dúfanie je malinké a skôr si myslím, že zas bude bojkotovať jedáleň.
Tak čo s ňou? Po deti chodím o pol 3, prídeme domov a hneď ju ládujem obedom. Doma som zvykla ju nechať tak. Aj doma vymýšľala, že nechce a nebude. Keď vyhladla, tak sa napapala. Veď ja tiež nejem na povel, ale len vtedy, keď som hladná alebo mám chuť. Samozrejme ju nenechám hladovať, nakoniec si sama vypýta. Keď trucuje s jedením, odstavím akékoľvek sladkosti a lakoty. Potom len počujem "som hladná!" A už papáme ;-)
Rada na záver: Myslím si, že dieťa netreba nútiť jesť. Samo si vypýta, keď bude hladné. Treba však dodržať, že keď nespapá ryžu s mäskom, tak nebude žiadna sladkosť a ani žiadna iná lakota, ako sú chrumky a pod. U nás to zatiaľ funguje ;-)
No a škôlka? Zatiaľ to neriešim. Zatiaľ je tam len tretí deň a ja v kúti srdca dúfam, že sa napraví a spolu s ostatnými detičkami bude papať.
Tak čo s ňou? Po deti chodím o pol 3, prídeme domov a hneď ju ládujem obedom. Doma som zvykla ju nechať tak. Aj doma vymýšľala, že nechce a nebude. Keď vyhladla, tak sa napapala. Veď ja tiež nejem na povel, ale len vtedy, keď som hladná alebo mám chuť. Samozrejme ju nenechám hladovať, nakoniec si sama vypýta. Keď trucuje s jedením, odstavím akékoľvek sladkosti a lakoty. Potom len počujem "som hladná!" A už papáme ;-)
Rada na záver: Myslím si, že dieťa netreba nútiť jesť. Samo si vypýta, keď bude hladné. Treba však dodržať, že keď nespapá ryžu s mäskom, tak nebude žiadna sladkosť a ani žiadna iná lakota, ako sú chrumky a pod. U nás to zatiaľ funguje ;-)
No a škôlka? Zatiaľ to neriešim. Zatiaľ je tam len tretí deň a ja v kúti srdca dúfam, že sa napraví a spolu s ostatnými detičkami bude papať.
streda 3. septembra 2014
Prvý deň v škôlke
Moja mladšia dcéra išla prvý krát do škôlky. Samozrejme ako každý rodič, som si kládla otázky: ako to zvládne? vydrží tam celý deň? bude plakať? bude tam chcieť ísť? bude poslúchať? bude papať? nepociká sa? veľa otázok, na ktoré som dostala odpoveď až keď sa to všetko stalo.
Starší syn už bol harcovník, ten išiel už druhý rok do škôlky, ale o neho som mala väčšie obavy. Je viac ľútostivý a svoj prvý nástup do škôlky pred rokom nezvládol. Aký bude ten druhý? Vŕtalo mi hlavou.
Nastal deň D. Ráno detičky zvládali bravúrne! Vstali celkom dobre, ani budiť som ich nemusela a na moje prekvapenie sa spolu zabávali na tom, ako pôjdu spolu do škôlky. Mladšiu dcéru som obliekla, syn to zvládol už sám. Ráno bolo výnimočné aj tým, že ocko bol doma a išiel s nami do škôlky. Deti boli o to radšej. Celá cesta bola kľudná, stále sa smiali a žartovali. Aj keď sme prišli do škôlky, bolo všetko úplne v pohode. Dcéra išla s úsmevom do triedy. A čo bude potom? Neviem, ale vraj sa hrala a bola spokojná! Keď sme prišli po ňu, spustila hrozný plač. Zrejme jej prišlo ľúto, keď nás už videla. Pani učiteľka nám povedala, že nič nepapala. Ale vraj sa chytí postupne. Tak dúfame! :-) Ale prvý deň v škôlke zvládla bravúrne!
A syn? Ten už bol v pohode. Jeho prvý deň v škôlke pred rokom nebol taký kľudný ako mala dcéra. Znášal to oveľa horšie, do škôlky sme chodili s plačom a v napätí. Zvykol si postupne. Prvé dva týždne sme ho dávali iba na pol dňa a potom sa naučil na celý deň. Hoci celý rok chodil do škôlky, poslúchal pani učiteľky, papal vzorne, škôlka pre neho je nutnosť, ktorú proste musí.
Preto chcem všetkým maminám odkázať, že všetko sa dá zvládnuť. Netreba sa ničoho báť. Detičky sú silné a tiež potrebujú zmenu a svojich rovesníkov. Musia však vedieť, že my sa pre nich vždy vrátime a zoberieme si ich domov. A potom poobede doma si ich užijeme naplno ;-)
Starší syn už bol harcovník, ten išiel už druhý rok do škôlky, ale o neho som mala väčšie obavy. Je viac ľútostivý a svoj prvý nástup do škôlky pred rokom nezvládol. Aký bude ten druhý? Vŕtalo mi hlavou.
Nastal deň D. Ráno detičky zvládali bravúrne! Vstali celkom dobre, ani budiť som ich nemusela a na moje prekvapenie sa spolu zabávali na tom, ako pôjdu spolu do škôlky. Mladšiu dcéru som obliekla, syn to zvládol už sám. Ráno bolo výnimočné aj tým, že ocko bol doma a išiel s nami do škôlky. Deti boli o to radšej. Celá cesta bola kľudná, stále sa smiali a žartovali. Aj keď sme prišli do škôlky, bolo všetko úplne v pohode. Dcéra išla s úsmevom do triedy. A čo bude potom? Neviem, ale vraj sa hrala a bola spokojná! Keď sme prišli po ňu, spustila hrozný plač. Zrejme jej prišlo ľúto, keď nás už videla. Pani učiteľka nám povedala, že nič nepapala. Ale vraj sa chytí postupne. Tak dúfame! :-) Ale prvý deň v škôlke zvládla bravúrne!
A syn? Ten už bol v pohode. Jeho prvý deň v škôlke pred rokom nebol taký kľudný ako mala dcéra. Znášal to oveľa horšie, do škôlky sme chodili s plačom a v napätí. Zvykol si postupne. Prvé dva týždne sme ho dávali iba na pol dňa a potom sa naučil na celý deň. Hoci celý rok chodil do škôlky, poslúchal pani učiteľky, papal vzorne, škôlka pre neho je nutnosť, ktorú proste musí.
Preto chcem všetkým maminám odkázať, že všetko sa dá zvládnuť. Netreba sa ničoho báť. Detičky sú silné a tiež potrebujú zmenu a svojich rovesníkov. Musia však vedieť, že my sa pre nich vždy vrátime a zoberieme si ich domov. A potom poobede doma si ich užijeme naplno ;-)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)