Myslela som si, že keď budem mať deti, doprajem im len to najlepšie, čo sa jedla týka. Budem ich stravovať podľa príručiek a najnovších trendov. A dnes som bilancovala, čo som chcela a aká je realita.
Do jedného roku života dieťaťa som sa snažila dodržiavať takmer všetko. Aj sa mi to podľa mňa darilo. Nemali síce materské mlieko, ale umelá výživa bohato postačovala. V 4 mesiacoch som začala pridávať varený zemiak, mrkvu, brokolicu, cuketu a pod. Všetko podľa tabuliek a podľa toho ako sa to má robiť. Čo v ktorom mesiaci sa môže a čo sa nemôže. Následne som na večer pridávala kašu - samozrejme nie krupičnú, ale bezlepkovú. Myslím si, že to bolo takmer ako z učebnice. Do jedného roku. A potom?
MLIEKO
Po jednom roku sa situácia zmenila. Starší syn, prestal piť mlieko! V jednom roku. Mlladšia dcéra to vydržala do dvoch rokov. Potom ako keby uťalo. Čo s tým? Bola som zúfalá, veď všade sa na nás valí, aké je mlieko zdravé a potrebné pre dieťa. No nič. Moje predstavy, ktoré som nabrala z reklamy na umelú výživu, že je potrebné ju podávať do 5-6 roka stroskotala zo dňa na deň. Nasilu to nešlo a prestala som z toho robiť vedu. Stále jedli kaše, ktoré sa zarábali do mlieka, pridali sa aj jogurty. Samozrejme, tie odporúčané biele sú kyslé a to nebolo v mojich schopnostiach to dostať do nich.
PEČIVO
V jednom roku mohli už aj lepok. Tak sme prešli aj na pečivo. Biele alebo celozrnné? No ale jedna príručka hovorí A a druhá B. Tak teraz "babo raď!" Jedna hovorí o tom, ako je zdravé celozrnné pečivo a to je potrebné dávať deťom a druhá hovorí o tom, ako malé deti nedokážu tráviť celozrnnú múku a preto je vhodnejšie pečivo z bielej múky. Moje detičky si to rozdelili. Starší syn pojedá len biele rožky a mladšia dcéra zasa tie "bodkavé" - celozrnné.
SLADKOSTI
A čo čokoláda? Aj tú si rozdelili deti. Mladšia dcéra je na čokoládu ako ja a syn len na hračky z Kinderka! :-) Nezakazujem, ale koordinujem, aby všetko bolo v nejakej rozumnej miere. Koľko to je? Neviem a myslím si, že aj v tomo sa budú názory ako vedcov, tak aj laickej verejnosti rozchádzať. Tak čo s tým? Nič. Všetko s mierou! Nezakazujem sladkosti, ale sanžím sa to všetko koordinovať.
ZELENINA
A čo zelenina? Nič - moc. Snáď len mixované zeleninové polievky jedáva dcéra, syn ich nezje. Za to trošičku surovej zeleniny zje. Keď si dcéra vypýta plechovku kukurice, dám jej ju - je to zelenina a chce ju jesť, tak prečo nie? (samozrejem nie celú ;-) )
OVOCIE
A ovocie? Tak tu sú moje deti viac zodpovednejšie. Každý deň minimálne jedno jablko, k tomu aj sezónne ovocie - mandarinky, pomaranče, hrozno, hrušky, banány a pod. V tejto oblasti som rada, že si samy pýtajú! Asi jediná strava, ktorú pojedajú takmer podľa príručiek :-)
VARENÉ JEDLO
Čo sa týka obedov a večerí - tak to už je horšie. Syn zje takmer všetko, i keď kuracinu nezje, pojedá len zajačinu a bravčovinu. Dcéra nejedla asi rok žiadne mäso, teraz sa rozjedla a už papá aj to! Miluje mixované zeleninové polievky, hlavne cuketovú. Syn ju pre istotu nezje. Syn zje zasa kapustu, dcéra ju nedá do úst. Dcéra nedala do úst ani praženicu, kým syn ju miloval, teraz by ju dcéra jedla každý deň a syn ju nemá rád. Obe deti ešte pred polrokom milovali paradajkovú polievku, teraz ju nemajú radi a nechcú ju jesť. No ako sa mám v tomto všetkom orientovať? No jednoducho. Sledujem momentálnu situáciu a nerobím z ničoho vedu. Keď nechutí, tak nejedia, keď vyhladnú možno zjedia. Veď priznám sa, že aj ja mám niektoré jedlá, ktoré nedám do úst - paradajky, kôprová omáčka, zelená fazuľa a pod.
RYBY
Syn
miluje tresku. Poviete si, že nezdravé? Keď mu to chutí, nevidím na tom
nič zlé. Veď je tam ryba! (kupujem s vysokým obsahom ryby!). Ale dusenú rybku zjedia obaja - samozrejeme syn so zemiakovou kašou a dcéra len so zemiakmi.
ZÁVER
V podstate jedia z každého rožku trošku a keď momentálne nejedia, mám pocit, že za pár mesiacov sa do toho pustia. A čo milujú teraz, za pár mesiacov to možno už jesť nemusia. No čo už. Nenútim ich, ale skúšam im ponúkať takmer všetko!
A jedna zásada nakoniec. Keď nezjedia, nedávam im náhradu - keď nezjedli, nedostanú žiadne sladkosti, ani lupienky či iné maškrty. Lakotu, ako tomu hovoria deti, môžu až potom, keď zjedia či raňajky, obed alebo večeru!
Držím palce všetkým, čo sa snažia dať deťom len to najlepšie! Podľa mňa je to drina!
pondelok 8. decembra 2014
sobota 1. novembra 2014
Po troch týždňoch doma v chorobách - rovno do nemocnice.
Vo štvrtok sme mali kontrolu u pani dr. Kontrola dopadla na výbornú a mne s potešením oznámila, že detičky môžu ísť do škôlky, že po troch týždňoch sme všetko prekonali! Bola som rada, že sme to všetci zvládli. Je pravda, že mňa ešte bolelo opäť hrdlo, ale to som už nebrala do úvahy.
Štvrtok bol optimistický! Aká radosť. Prišiel však piatok. Ten sme tiež prežili celkom fajn. Prišla noc. Detičky spinkali (manžel tiež) a ja som si užívala voľné chvíle pre tv. Okolo 11 večer začal sa syn metať v postieľke, kričať a rozprávať nezmysly. Myslela som si, že má tú jednu svoju nočnú moru, ktorú máva a za chvíľu zaspinká sám. Bola som pri ňom niekoľkokrát, prerástlo to až do plaču. Na otázku "bolí ťa niečo?" mi ukázal na uško! V duchu som si vravela - "je to len sen, len sen, veď je už zdravý!" Nočná mora prešla a bola sobota. Aj tú sme prežili celkom fajn a na nočný des z noci som zabudla. Potom prišiel večer. A syn sa nechytil večere. A to bolo znamenie, že niečo nie je v poriadku, pretože na večer vždy zošrotoval toho dosť veľa. Teraz nič. Siahla som po teplomeri a digital ukázal 38,5 °C! Vtom som si spomenula na minulú noc a bolesti ucha. Tak som ho o pol 8 večer obliekla a išli sme na pohotovosť.
Sobota večer.
Na pohotovosti som povedala, že ho bolí ucho a má 38,5°C teplotu. Samozrejme, že nezabudli vybrať 2€ a vypísať lístok na ORL do nemocnice. Tam opäť 2€. ORL však už skonštatovala, že má angínu, ale nepáčilo sa jej čosi, tak nás poslala v nemocnici na detskú pohotovosť na "8"-čku. Vedela som, kde je pavilón, ale nájsť tam detskú pohotovosť bolo nad moje schopnosti. Prešla som všetky poschodia, ale NIČ. Chlapec bol stále v horúčkach! Zúfalá som zazvonila na detské oddelenie, aby mi pomohli. Tam mi oznámili, že detská pohotovosť v nemocnici v Martine neexistuje, ale zavolali službukonajúci lekárku, ktorá mu okamžite dala zobrať krv na KO, CRP a poslala na RTG. Tak opäť na "6"-tku, RTG urobili rýchlo aj popis. Vrátili sme sa na detské, kde lekárka dodala, že spolu s angínou máme obojstranný zápal pľúc. Našťastie CRP bolo iba 6 (max je 8), tak nás pustila domov. Síce povedala, že by ho tam nechala, ale pre mňa nemá miesto. Predstava, že ho tam nechám nanoc samého sa mi nepáčila. V pondelok sme mali kontrolu priamo v nemocnici.
Nedeľa.
Nedeľa prešla v horúčkach, ale prežili sme.
Pondelok.
V pondelok ráno sme išli do nemocnice na kontrolu. Opäť mu brali krv na KO a CRP. Poslali nás aj na kardiológiu. Tam sme čakali viac ako 2 hodiny. Syn to zvládal celkom v pohode, až kým sme sa nedostali na radu. Už som videla, že je zle. Dostal triašku a už som vedela, že teplota stúpa. Sono a EKG dopadlo v poriadku, ale teplota bola vysoká. CRP stúplo na 104 (max je 8) a lekárka mi povedala, že to potrebuje venóznu liečbu. Hneď som vedela, čo nás čaká. Syn ma v horúčkach prosil, aby sme išli domov, plakal strašne úpenlivo. (Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala aj ja, slzy som mala už na krajíčku!) Bála som sa, že pre mňa nebudú mať miesto a syna tam budem musieť nechať samého. Keď nás lekárka odviedla na oddelenie, prvá otázka bola, či majú pre mňa miesto. Nikto mi neodpovedal. Odpoveď som si domyslela sama, keď nás zaviedli na izbu, kde boli dve postele - jedna malá pre dieťa a jedna veľká pre mamu. Odľahlo mi, že budem môcť synovi pomôcť. A akoby som to tušila, bolo by to hrozné, keby som tam nebola.
Nemocnica.
Ostali sme tam bez vecí a vybavenia. Prvý telefonát smeroval k manželovi, že musíme ostať v nemocnici, aby nám priniesol veci. Syna hneď napojili na infúzie a zavodňovali ho. Nonstop mu tiekla infúzia celých 5 dní. Pomedzi to dávali kombináciu dvoch antibiotík (jedny sme dobrali ani nie pred týždňom), antipyretiká a pod. Zavodňovanie znamenalo, že podchvíľou sa pýtal cikať. Neviem si predstaviť, keby som ho tam nechala samého, akoby sa starali sestričky o neho, keď jediné volacie zariadenie pre dieťa a matku je kričanie. Určite by sa v teplotách sestričky nedokričal, pretože tá prišla len vtedy, keď menila infúziu. Večer som pred sestričkou len tak povedala, že dúfam, že sa v noci nedociká z toľkých infúzií, tak mi povedala, aby som mu dala plienku! Som sa zhrozila, pretože syn plienky nemá už takmer 3 roky! Verím tomu, že keby som tam nemohla byť, tak by takmer 5 ročnému dieťaťu dali plienku nonstop a prebaľovali len keby mali čas. Možno raz za deň. Kto vie. Piť by mu tiež nemal kto dať a jesť - asi by sa s ním moc nebabrali, tak by toho moc nepojedol.
Musím ešte spomenúť, že na celé oddelenie chorých detí a zdravých rodičov bolo 1 WC a 1 sprcha! WC využívali aj deti s infekčnou hnačkou, ktoré tam boli v jednej izbe. Si viete predstaviť, aký strach som dostala, čo sa môže stať, keď prídeme domov s hnačkami! Dezinfekčné prostriedky som teda necítila nikdy, dokonca ani ráno, keď upratovačky behali s nechutnou handrou a starým bortvišom. No hrôza. A to upratovanie na izbách. Hnusná handra dočiahla len tam, kde nebol nábytok. Všetok prach ostal na svojich miestach. Stolíky neutreli ani raz. V izbe bolo strašne veľa prachu. My sme v izbe nemali okno, iba balkónové dvere, ktoré žiaľ sa nedali zavrieť a ťahalo cez ne neuveriteľne veľa. Rovno na syna, ktorý mal zápaľ pľúc. Musela som niečo vymyslieť a dvere som zaprela dreveným vešiakom - hurá držali. Počas dňa sme museli vetrať, takže vešiak som musela vždy vybrať. No poviem vám, pracné zatváranie dverí s vešiakom v 21. storočí v nemocnici, ktorá si hovorí fakultná! Našťastie som sa s tým "pochválila" staničnej sestre, ktorá zavolala údržbára a ten to opravil a dvere, ktoré majú možno 60 rokov opäť fungovali ako-tak.
Začalo sa mi tam hnusiť všetko. Keď som išla na WC, dezinfikovala som si všetko - WC misu, ruky som si umývala aj na WC + dezinfekcia, prišla som na izbu, opäť som si umyla ruky a aj dezinfikovala. Po prvom dni som pocítila krvavé rany na rukách s dezinfekcie. Ale jedna milá sestrička mi dala ich krém na ruky, ktorý mi skutočne pomohol! (jeden z mála svetlých bodov v nemocnici)
Nie je sestrička ako sestrička.
Jedna bola dobrá, iná nie. Ale to býva asi všade. Ale keď sestrička neovláda prístroje, ktoré používa každý deň, tak to ma už vážne vytáčalo. Ako je možné, že keď synovi dávali ATB, jedna to vedela nastaviť tak, že sa prístroj sám vypol, keď dotiekli a druhej sa vždy do infúzie dostal vzduch lebo pumpoval prístroj ďalej! Zakaždým som ju na to upozorňovala. Keď tam bolo už veľa vzduchu, upozornila som ju, že tam je veľa vzduchu, ale len mi povedala, že to nevadí. Keď odišla, upozornila som staničnú sestru, že syn má v infúzii vzduch, tak tá hneď s veľkou ochotou dala vzduch preč. (trvalo to ani nie minútu).
Poprosila som pani dr., či by jedny ATB, ktoré synovi spôsobovali bolesť pri tečení cez infúziu, mohol dostávať v tabletkovej forme. Všetci boli maximálne prekvapení, že dokáže prehĺtať tabletky. Hovorila som dr., že sirupy vyvracia, ale tabletky prehĺta. Na tomto oddelení ani tabletky nemali, tak mu zobrali od väčších detí z iného oddelenia. Ale naša "šikovná" sestrička ich podrvila a dala do čohosi a urobila z toho nechutný gebrajz v striekačke. Dala mi to do ruky, že to musí prehltnúť. Povedala som jej, že on sirupy neznáša a že som prosila, aby dostával celé tabletky. Odvrkla mi, že to už nariedila, že to musí zjesť. S pokorou som to synovi nasilu dala do úst. Samozrejme, že to skončilo na posteli, na pyžame a na zemi. Vyvrátil to. Prišlo mu z toho zle! Tak som nabehla do ordinácie a povedala, že tie rozdrvené lieky vyvrátil, že predsa som ich prosila, aby mu dávali celé! Staničná sestra sa pýtala, prečo nám to dali podrvené. Zrejme všetci vedeli, že môj syn nejakým zázrakom v 4 rokoch vie prehĺtať tabletky, len naša sestrička to nevedela. Potom do liekovky napísala červeným NEDRVIŤ LIEKY!
Som z celej nemocnice rozčarovaná a znechutená.
Starostlivosť o dieťa - 0 bodov. Veď každé dieťa malo pri sebe svoju mamu, boli tam len tri detičky bez maminy, takže veľa starostí o nich nemali. Nám len vymieňali infúzie - to bola celá ich starostlivosť o môjho syna. No "stále nestíhali"!!!
Hygiena - 0 bodov. Jedna sprcha a jedno WC pre celé oddelenie infekčných pacientov - hnačka, zápal pľúc a iné choroby. No hnus!
Jediné plus, ktoré som tam videla, boli lekárky, ktoré som tam stretla - predovšetkým Dr. Michnová, ktorá bola neskutočne milá a super! Chodili a informovali ma vždy o každej zmene, o laboratórnych výsledkoch a pod. Lekárky v nemocnici - 10 bodov!
Konečne sme doma. Teploty sme zvládli, ale antibiotiká musíme ešte brať v dvojkombinácii ďalej. Našťastie už doma. Ak nemocnica, tak v tom najnevyhnutnejšom prípade a NIKDY NIE DIEŤA SAMÉ!!!!!! NIKDY!!!!
Štvrtok bol optimistický! Aká radosť. Prišiel však piatok. Ten sme tiež prežili celkom fajn. Prišla noc. Detičky spinkali (manžel tiež) a ja som si užívala voľné chvíle pre tv. Okolo 11 večer začal sa syn metať v postieľke, kričať a rozprávať nezmysly. Myslela som si, že má tú jednu svoju nočnú moru, ktorú máva a za chvíľu zaspinká sám. Bola som pri ňom niekoľkokrát, prerástlo to až do plaču. Na otázku "bolí ťa niečo?" mi ukázal na uško! V duchu som si vravela - "je to len sen, len sen, veď je už zdravý!" Nočná mora prešla a bola sobota. Aj tú sme prežili celkom fajn a na nočný des z noci som zabudla. Potom prišiel večer. A syn sa nechytil večere. A to bolo znamenie, že niečo nie je v poriadku, pretože na večer vždy zošrotoval toho dosť veľa. Teraz nič. Siahla som po teplomeri a digital ukázal 38,5 °C! Vtom som si spomenula na minulú noc a bolesti ucha. Tak som ho o pol 8 večer obliekla a išli sme na pohotovosť.
Sobota večer.
Na pohotovosti som povedala, že ho bolí ucho a má 38,5°C teplotu. Samozrejme, že nezabudli vybrať 2€ a vypísať lístok na ORL do nemocnice. Tam opäť 2€. ORL však už skonštatovala, že má angínu, ale nepáčilo sa jej čosi, tak nás poslala v nemocnici na detskú pohotovosť na "8"-čku. Vedela som, kde je pavilón, ale nájsť tam detskú pohotovosť bolo nad moje schopnosti. Prešla som všetky poschodia, ale NIČ. Chlapec bol stále v horúčkach! Zúfalá som zazvonila na detské oddelenie, aby mi pomohli. Tam mi oznámili, že detská pohotovosť v nemocnici v Martine neexistuje, ale zavolali službukonajúci lekárku, ktorá mu okamžite dala zobrať krv na KO, CRP a poslala na RTG. Tak opäť na "6"-tku, RTG urobili rýchlo aj popis. Vrátili sme sa na detské, kde lekárka dodala, že spolu s angínou máme obojstranný zápal pľúc. Našťastie CRP bolo iba 6 (max je 8), tak nás pustila domov. Síce povedala, že by ho tam nechala, ale pre mňa nemá miesto. Predstava, že ho tam nechám nanoc samého sa mi nepáčila. V pondelok sme mali kontrolu priamo v nemocnici.
Nedeľa.
Nedeľa prešla v horúčkach, ale prežili sme.
Pondelok.
V pondelok ráno sme išli do nemocnice na kontrolu. Opäť mu brali krv na KO a CRP. Poslali nás aj na kardiológiu. Tam sme čakali viac ako 2 hodiny. Syn to zvládal celkom v pohode, až kým sme sa nedostali na radu. Už som videla, že je zle. Dostal triašku a už som vedela, že teplota stúpa. Sono a EKG dopadlo v poriadku, ale teplota bola vysoká. CRP stúplo na 104 (max je 8) a lekárka mi povedala, že to potrebuje venóznu liečbu. Hneď som vedela, čo nás čaká. Syn ma v horúčkach prosil, aby sme išli domov, plakal strašne úpenlivo. (Mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala aj ja, slzy som mala už na krajíčku!) Bála som sa, že pre mňa nebudú mať miesto a syna tam budem musieť nechať samého. Keď nás lekárka odviedla na oddelenie, prvá otázka bola, či majú pre mňa miesto. Nikto mi neodpovedal. Odpoveď som si domyslela sama, keď nás zaviedli na izbu, kde boli dve postele - jedna malá pre dieťa a jedna veľká pre mamu. Odľahlo mi, že budem môcť synovi pomôcť. A akoby som to tušila, bolo by to hrozné, keby som tam nebola.
Nemocnica.
Ostali sme tam bez vecí a vybavenia. Prvý telefonát smeroval k manželovi, že musíme ostať v nemocnici, aby nám priniesol veci. Syna hneď napojili na infúzie a zavodňovali ho. Nonstop mu tiekla infúzia celých 5 dní. Pomedzi to dávali kombináciu dvoch antibiotík (jedny sme dobrali ani nie pred týždňom), antipyretiká a pod. Zavodňovanie znamenalo, že podchvíľou sa pýtal cikať. Neviem si predstaviť, keby som ho tam nechala samého, akoby sa starali sestričky o neho, keď jediné volacie zariadenie pre dieťa a matku je kričanie. Určite by sa v teplotách sestričky nedokričal, pretože tá prišla len vtedy, keď menila infúziu. Večer som pred sestričkou len tak povedala, že dúfam, že sa v noci nedociká z toľkých infúzií, tak mi povedala, aby som mu dala plienku! Som sa zhrozila, pretože syn plienky nemá už takmer 3 roky! Verím tomu, že keby som tam nemohla byť, tak by takmer 5 ročnému dieťaťu dali plienku nonstop a prebaľovali len keby mali čas. Možno raz za deň. Kto vie. Piť by mu tiež nemal kto dať a jesť - asi by sa s ním moc nebabrali, tak by toho moc nepojedol.
Musím ešte spomenúť, že na celé oddelenie chorých detí a zdravých rodičov bolo 1 WC a 1 sprcha! WC využívali aj deti s infekčnou hnačkou, ktoré tam boli v jednej izbe. Si viete predstaviť, aký strach som dostala, čo sa môže stať, keď prídeme domov s hnačkami! Dezinfekčné prostriedky som teda necítila nikdy, dokonca ani ráno, keď upratovačky behali s nechutnou handrou a starým bortvišom. No hrôza. A to upratovanie na izbách. Hnusná handra dočiahla len tam, kde nebol nábytok. Všetok prach ostal na svojich miestach. Stolíky neutreli ani raz. V izbe bolo strašne veľa prachu. My sme v izbe nemali okno, iba balkónové dvere, ktoré žiaľ sa nedali zavrieť a ťahalo cez ne neuveriteľne veľa. Rovno na syna, ktorý mal zápaľ pľúc. Musela som niečo vymyslieť a dvere som zaprela dreveným vešiakom - hurá držali. Počas dňa sme museli vetrať, takže vešiak som musela vždy vybrať. No poviem vám, pracné zatváranie dverí s vešiakom v 21. storočí v nemocnici, ktorá si hovorí fakultná! Našťastie som sa s tým "pochválila" staničnej sestre, ktorá zavolala údržbára a ten to opravil a dvere, ktoré majú možno 60 rokov opäť fungovali ako-tak.
Začalo sa mi tam hnusiť všetko. Keď som išla na WC, dezinfikovala som si všetko - WC misu, ruky som si umývala aj na WC + dezinfekcia, prišla som na izbu, opäť som si umyla ruky a aj dezinfikovala. Po prvom dni som pocítila krvavé rany na rukách s dezinfekcie. Ale jedna milá sestrička mi dala ich krém na ruky, ktorý mi skutočne pomohol! (jeden z mála svetlých bodov v nemocnici)
Nie je sestrička ako sestrička.
Jedna bola dobrá, iná nie. Ale to býva asi všade. Ale keď sestrička neovláda prístroje, ktoré používa každý deň, tak to ma už vážne vytáčalo. Ako je možné, že keď synovi dávali ATB, jedna to vedela nastaviť tak, že sa prístroj sám vypol, keď dotiekli a druhej sa vždy do infúzie dostal vzduch lebo pumpoval prístroj ďalej! Zakaždým som ju na to upozorňovala. Keď tam bolo už veľa vzduchu, upozornila som ju, že tam je veľa vzduchu, ale len mi povedala, že to nevadí. Keď odišla, upozornila som staničnú sestru, že syn má v infúzii vzduch, tak tá hneď s veľkou ochotou dala vzduch preč. (trvalo to ani nie minútu).
Poprosila som pani dr., či by jedny ATB, ktoré synovi spôsobovali bolesť pri tečení cez infúziu, mohol dostávať v tabletkovej forme. Všetci boli maximálne prekvapení, že dokáže prehĺtať tabletky. Hovorila som dr., že sirupy vyvracia, ale tabletky prehĺta. Na tomto oddelení ani tabletky nemali, tak mu zobrali od väčších detí z iného oddelenia. Ale naša "šikovná" sestrička ich podrvila a dala do čohosi a urobila z toho nechutný gebrajz v striekačke. Dala mi to do ruky, že to musí prehltnúť. Povedala som jej, že on sirupy neznáša a že som prosila, aby dostával celé tabletky. Odvrkla mi, že to už nariedila, že to musí zjesť. S pokorou som to synovi nasilu dala do úst. Samozrejme, že to skončilo na posteli, na pyžame a na zemi. Vyvrátil to. Prišlo mu z toho zle! Tak som nabehla do ordinácie a povedala, že tie rozdrvené lieky vyvrátil, že predsa som ich prosila, aby mu dávali celé! Staničná sestra sa pýtala, prečo nám to dali podrvené. Zrejme všetci vedeli, že môj syn nejakým zázrakom v 4 rokoch vie prehĺtať tabletky, len naša sestrička to nevedela. Potom do liekovky napísala červeným NEDRVIŤ LIEKY!
Som z celej nemocnice rozčarovaná a znechutená.
Starostlivosť o dieťa - 0 bodov. Veď každé dieťa malo pri sebe svoju mamu, boli tam len tri detičky bez maminy, takže veľa starostí o nich nemali. Nám len vymieňali infúzie - to bola celá ich starostlivosť o môjho syna. No "stále nestíhali"!!!
Hygiena - 0 bodov. Jedna sprcha a jedno WC pre celé oddelenie infekčných pacientov - hnačka, zápal pľúc a iné choroby. No hnus!
Jediné plus, ktoré som tam videla, boli lekárky, ktoré som tam stretla - predovšetkým Dr. Michnová, ktorá bola neskutočne milá a super! Chodili a informovali ma vždy o každej zmene, o laboratórnych výsledkoch a pod. Lekárky v nemocnici - 10 bodov!
Konečne sme doma. Teploty sme zvládli, ale antibiotiká musíme ešte brať v dvojkombinácii ďalej. Našťastie už doma. Ak nemocnica, tak v tom najnevyhnutnejšom prípade a NIKDY NIE DIEŤA SAMÉ!!!!!! NIKDY!!!!
piatok 24. októbra 2014
A opäť choroby ....
Boli sme doma chorí. Poviete si, že a čo? Veď je to bežné, v októbri byť chorí! To áno. Ale ...
Najskôr ochoreli deti. Syn vyfasoval len lokálne antibiotiká do nosa a dcéra antibiotiká celkové v hnusne chutiacom sirupe. Zvládli sme to ako - tak. Ale vlieklo sa to všetko neskutočne dlho. Povedala som si, že dva týždne a sme zdraví! Dodržiavala som všetko, čo sa malo. Vykúpili a minuli sme asi všetky vreckovky z Lidla, doužívali lieky a bum. Ochorela som ja a môj manžel. Ja som dopadla horšie, keďže som bola s deťmi deň čo deň od rána do večera. Ale aj my sme skončili s antibiotikami. Keď už som si myslela, že deti budú chodiť do škôlky a ja sa budem liečiť, deťom sa opäť pohoršilo a syn skončil na celkových antibiotikách a dcére začal vytekať hnis z očí. Aj to sme museli prežiť. Samozrejme sa to nezaobišlo bez boja medzi mnou a ňou - ja s masťou v ruke som sa snažila jej dať do oka aspoň kúsok, ale jej kopanie, šklbanie, hádzanie a vrešťanie si vyžadovalo manželovu posilu. Zvládli sme aj to. Oči sa vyliečili. Ostal už len kašel. Pomyslela som si, že kašel trvá dlho, než vymizne, tak som tomu nevenovala už väčšiu pozornosť.
Začal sa tretí týždeň našej choroby. Deti doma a ja s nimi. Syn mal kontrolné vyšetrenia na nosnú mandľu a logopédiu. Povedala som si, že ich nechám doma, že nech sa poriadne doliečia a potom pôjdu do škôlky. Do stredy sa to zlepšovalo, i kašeľ bol miernejší a ja som tajne dúfala, že v pondelok pôjdu zdravučkí do škôlky. Ale už v stredu večer mi dcéra oznámila, že "mami, mám sopel". Skoro ma vyrútilo. A zhoršovalo sa to. Vo štvrtok sme skončili opäť u pediatričky. Malému nasadila nejaké lieky na posilnenie imunity a dcéra vyfasovala hnedé kvapky do nosa, ktoré musí dostávať 3x denne a ešte niečo na priedušky. A opäť je to veľký boj. Kvapky do nosa už skončili na vankúši, na mojom oblečení, na jej oblečení a skoro aj jej v oku. No jednoducho strach a hrôza. Je piatok a nezdá sa mi, že by sa to nejako zlepšovalo. Sú tri týždne chorôb za nami a deti stále kašlú ako tuberáci, malá má sopel a mňa už opäť a znovu bolí hrdlo a dusí kašeľ!
Pýtam sa: dokedy ešte?!?!?
Sú to choroby odolné voči liekom, alebo sa stále niekde nakazíme? Veď sme stále doma! Pravidelne vetrám, zimu nemáme, lieky jeme, jeme aj ovocie a zeleninu. Tak čo ešte mám urobiť, aby sme boli zdraví?
Snáď nebudeme chorí 4 týždne - celý mesiac?
Najskôr ochoreli deti. Syn vyfasoval len lokálne antibiotiká do nosa a dcéra antibiotiká celkové v hnusne chutiacom sirupe. Zvládli sme to ako - tak. Ale vlieklo sa to všetko neskutočne dlho. Povedala som si, že dva týždne a sme zdraví! Dodržiavala som všetko, čo sa malo. Vykúpili a minuli sme asi všetky vreckovky z Lidla, doužívali lieky a bum. Ochorela som ja a môj manžel. Ja som dopadla horšie, keďže som bola s deťmi deň čo deň od rána do večera. Ale aj my sme skončili s antibiotikami. Keď už som si myslela, že deti budú chodiť do škôlky a ja sa budem liečiť, deťom sa opäť pohoršilo a syn skončil na celkových antibiotikách a dcére začal vytekať hnis z očí. Aj to sme museli prežiť. Samozrejme sa to nezaobišlo bez boja medzi mnou a ňou - ja s masťou v ruke som sa snažila jej dať do oka aspoň kúsok, ale jej kopanie, šklbanie, hádzanie a vrešťanie si vyžadovalo manželovu posilu. Zvládli sme aj to. Oči sa vyliečili. Ostal už len kašel. Pomyslela som si, že kašel trvá dlho, než vymizne, tak som tomu nevenovala už väčšiu pozornosť.
Začal sa tretí týždeň našej choroby. Deti doma a ja s nimi. Syn mal kontrolné vyšetrenia na nosnú mandľu a logopédiu. Povedala som si, že ich nechám doma, že nech sa poriadne doliečia a potom pôjdu do škôlky. Do stredy sa to zlepšovalo, i kašeľ bol miernejší a ja som tajne dúfala, že v pondelok pôjdu zdravučkí do škôlky. Ale už v stredu večer mi dcéra oznámila, že "mami, mám sopel". Skoro ma vyrútilo. A zhoršovalo sa to. Vo štvrtok sme skončili opäť u pediatričky. Malému nasadila nejaké lieky na posilnenie imunity a dcéra vyfasovala hnedé kvapky do nosa, ktoré musí dostávať 3x denne a ešte niečo na priedušky. A opäť je to veľký boj. Kvapky do nosa už skončili na vankúši, na mojom oblečení, na jej oblečení a skoro aj jej v oku. No jednoducho strach a hrôza. Je piatok a nezdá sa mi, že by sa to nejako zlepšovalo. Sú tri týždne chorôb za nami a deti stále kašlú ako tuberáci, malá má sopel a mňa už opäť a znovu bolí hrdlo a dusí kašeľ!
Pýtam sa: dokedy ešte?!?!?
Sú to choroby odolné voči liekom, alebo sa stále niekde nakazíme? Veď sme stále doma! Pravidelne vetrám, zimu nemáme, lieky jeme, jeme aj ovocie a zeleninu. Tak čo ešte mám urobiť, aby sme boli zdraví?
Snáď nebudeme chorí 4 týždne - celý mesiac?
štvrtok 9. októbra 2014
Zas tie choroby ... ako prežiť a nezblázniť sa!
Ach jaj ... zas sme chorí :-( Povzdychne si nejedna mamina s detmi v škôlkárskom veku. A my sme opäť chorí! I keď musím povedať, že celý september sme odolávali. Malý mával soplíky, ale boli v rámci normy. Nič hrozného. Jeden víkend sa im mierne pohoršilo, ale vzhľadom na to, že dcéra mávala problémy s prieduškami, nechcela som niečo zanedbať, tak som ich zobrala k lekárke. Chyba! VEĽKÁ CHYBA! Bol totiž pondelok ráno. A čakáreň bola plná chorých, kýchajúcich a kašľajúcich detí. Moje až tak zle na tom neboli, ale nechcela som nič zanedbať. Po 2 hodinách strávených v malej miestnosti s chorými deťmi sme sa dostali k lekárke, ktorá skonštatovala, že to s nimi nie je až také zlé. Naordinovala im niečo na kašeľ a kvapky do nosa. Odišli sme. V duchu som sa tešila, že to nie je až tak zlé!
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
utorok 30. septembra 2014
Čas tak rýchlo letí ... už sme škôlkári!
Ani neviem ako, ale materská dovolenka mi ušla tak rýchlo, že som sa ani poriadne nespamätala a je u koniec. Mám dve detičky a tak na materskej dovolenke som strávila viac ako 5 rokov! Boli to ale nádherné roky. Ubehli ako voda a ja sa budem musieť vrátiť do práce. Detičky sú v škôlke. Ako to všetko zvládnuť.
Prvé obavy začali, keď sa končili prázdniny a my s manželom sme uvažovali o tom, ako mladšia dcéra zvládne nástup do škôlky, pretože starší syn pred rokom to zvládal veľmi ťažko! Nepodcenili sme prípravu, veď všade to píšu, ako je potrebné dieťa pripraviť na škôlku. Mladšia dcéra chodila so mnou odprevádzať svojho bračeka do škôlky celý minulý rok. Takže prostredie poznala. Čítali sme si knižky o škôlke. Rozprávali sme sa o tom, čo tam bude robiť a tak pod. Dcéra to zvládla na výbornú. S úsmevom do triedy hneď prvý deň a aj tie ďalšie. A starší syn? Hoci to už v škôlke dôverne pozná, takmer každý deň sa ráno lúčime so slzami v očiach. Musíme ráno dodržiavať zaužívané rituály, lebo ak nie, tak je plač. Nie zasa srdxcervúci, ale je smutný. Rituál pre neho je aj to, že sa držíme za ruku, keď ideme do škôlky, musíme si prečítať jedálny lístok na aktuálny deň, najskôr ide do triedy mladšia sestrička a až po tom on. Musí sedieť na svojom mieste na lavičke, musíme sa vybozkávať (ale tak, aby to spolužiaci v triede nevideli) a aj samotné bozkávanie má rituál, najskôr jedno líčko veľká pusa, potom druhé líčko malá pusa a nesmiem zabudnúť na kývanie z dverí a povedať, že sa vrátim po neho. A až potom môžem odísť.
A mladšia dcéra? Tej je absolútne jedno, či ide za ruku alebo nie. Či jej dám pusu alebo nie. A keď sa lúčime v triede, tak ma nezabudne ubezpečiť, že sa vráti :-) Každé dieťa sa ubezpečuje a pýta sa rodiča, či príde po neho, či sa vráti po neho. Moje dieťa ubezpečuje mňa, že sa vráti!
Škôlku sme zvládli na výbornú. Teraz už len spomínam pri fotkách, ako nám bolo super, keď sme boli spolu doma - ja síce vyčerpaná od únavy a s nervami v kýbli, ale predsa to boli krásne dni ;-)
Teraz už len ja musím zvládnuť nástup do práce po viac ako 5 rokoch!
Prvé obavy začali, keď sa končili prázdniny a my s manželom sme uvažovali o tom, ako mladšia dcéra zvládne nástup do škôlky, pretože starší syn pred rokom to zvládal veľmi ťažko! Nepodcenili sme prípravu, veď všade to píšu, ako je potrebné dieťa pripraviť na škôlku. Mladšia dcéra chodila so mnou odprevádzať svojho bračeka do škôlky celý minulý rok. Takže prostredie poznala. Čítali sme si knižky o škôlke. Rozprávali sme sa o tom, čo tam bude robiť a tak pod. Dcéra to zvládla na výbornú. S úsmevom do triedy hneď prvý deň a aj tie ďalšie. A starší syn? Hoci to už v škôlke dôverne pozná, takmer každý deň sa ráno lúčime so slzami v očiach. Musíme ráno dodržiavať zaužívané rituály, lebo ak nie, tak je plač. Nie zasa srdxcervúci, ale je smutný. Rituál pre neho je aj to, že sa držíme za ruku, keď ideme do škôlky, musíme si prečítať jedálny lístok na aktuálny deň, najskôr ide do triedy mladšia sestrička a až po tom on. Musí sedieť na svojom mieste na lavičke, musíme sa vybozkávať (ale tak, aby to spolužiaci v triede nevideli) a aj samotné bozkávanie má rituál, najskôr jedno líčko veľká pusa, potom druhé líčko malá pusa a nesmiem zabudnúť na kývanie z dverí a povedať, že sa vrátim po neho. A až potom môžem odísť.
A mladšia dcéra? Tej je absolútne jedno, či ide za ruku alebo nie. Či jej dám pusu alebo nie. A keď sa lúčime v triede, tak ma nezabudne ubezpečiť, že sa vráti :-) Každé dieťa sa ubezpečuje a pýta sa rodiča, či príde po neho, či sa vráti po neho. Moje dieťa ubezpečuje mňa, že sa vráti!
Škôlku sme zvládli na výbornú. Teraz už len spomínam pri fotkách, ako nám bolo super, keď sme boli spolu doma - ja síce vyčerpaná od únavy a s nervami v kýbli, ale predsa to boli krásne dni ;-)
Teraz už len ja musím zvládnuť nástup do práce po viac ako 5 rokoch!
utorok 16. septembra 2014
Súrodenci sa zasa bijú - čo s tým?
Ach tie deti! Nie jedna mamička dvoch detí v podobnom veku si vzdychne, že opäť a znova sú v sebe - jednoducho sa bijú! Čo mám robiť? Pýtam sa každý deň, keď riešim hádky svojich detí. Nie som žiadny psychológ, ani školená opatrovateľka, neviem to zvládať ukážkovo, ale snažím sa. Niekedy mi to funguje, inokedy nie.
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
štvrtok 4. septembra 2014
Ach tie deti ... zas nepapajú!
Chodíme do škôlky. Už obaja. Povzbudzujú sa navzájom. Ale mladšia dcéra v škôlke nepapá. Každý ma utešuje, že sa adaptuje a bude dobre. Prvý deň odmietala čokoľvek v jedálni spapať. Druhý deň sa posmelila a na obed zjedla kompót! Hurá zlepšujeme sa! :-) Ale dieťa si to berie inak. Prvý deň bola jedáleň "hnusná". Druhý deň tam bola "nuda". Teraz na tretí deň neviem s čím príde. Ja len dúfam, že dnes keď prídem po dcéru, tak mi pani učiteľka povie, že spapala aspoň obed, pretože na obed majú fazuľovú kyslú polievku a to má ona veľmi rada. I keď to dúfanie je malinké a skôr si myslím, že zas bude bojkotovať jedáleň.
Tak čo s ňou? Po deti chodím o pol 3, prídeme domov a hneď ju ládujem obedom. Doma som zvykla ju nechať tak. Aj doma vymýšľala, že nechce a nebude. Keď vyhladla, tak sa napapala. Veď ja tiež nejem na povel, ale len vtedy, keď som hladná alebo mám chuť. Samozrejme ju nenechám hladovať, nakoniec si sama vypýta. Keď trucuje s jedením, odstavím akékoľvek sladkosti a lakoty. Potom len počujem "som hladná!" A už papáme ;-)
Rada na záver: Myslím si, že dieťa netreba nútiť jesť. Samo si vypýta, keď bude hladné. Treba však dodržať, že keď nespapá ryžu s mäskom, tak nebude žiadna sladkosť a ani žiadna iná lakota, ako sú chrumky a pod. U nás to zatiaľ funguje ;-)
No a škôlka? Zatiaľ to neriešim. Zatiaľ je tam len tretí deň a ja v kúti srdca dúfam, že sa napraví a spolu s ostatnými detičkami bude papať.
Tak čo s ňou? Po deti chodím o pol 3, prídeme domov a hneď ju ládujem obedom. Doma som zvykla ju nechať tak. Aj doma vymýšľala, že nechce a nebude. Keď vyhladla, tak sa napapala. Veď ja tiež nejem na povel, ale len vtedy, keď som hladná alebo mám chuť. Samozrejme ju nenechám hladovať, nakoniec si sama vypýta. Keď trucuje s jedením, odstavím akékoľvek sladkosti a lakoty. Potom len počujem "som hladná!" A už papáme ;-)
Rada na záver: Myslím si, že dieťa netreba nútiť jesť. Samo si vypýta, keď bude hladné. Treba však dodržať, že keď nespapá ryžu s mäskom, tak nebude žiadna sladkosť a ani žiadna iná lakota, ako sú chrumky a pod. U nás to zatiaľ funguje ;-)
No a škôlka? Zatiaľ to neriešim. Zatiaľ je tam len tretí deň a ja v kúti srdca dúfam, že sa napraví a spolu s ostatnými detičkami bude papať.
streda 3. septembra 2014
Prvý deň v škôlke
Moja mladšia dcéra išla prvý krát do škôlky. Samozrejme ako každý rodič, som si kládla otázky: ako to zvládne? vydrží tam celý deň? bude plakať? bude tam chcieť ísť? bude poslúchať? bude papať? nepociká sa? veľa otázok, na ktoré som dostala odpoveď až keď sa to všetko stalo.
Starší syn už bol harcovník, ten išiel už druhý rok do škôlky, ale o neho som mala väčšie obavy. Je viac ľútostivý a svoj prvý nástup do škôlky pred rokom nezvládol. Aký bude ten druhý? Vŕtalo mi hlavou.
Nastal deň D. Ráno detičky zvládali bravúrne! Vstali celkom dobre, ani budiť som ich nemusela a na moje prekvapenie sa spolu zabávali na tom, ako pôjdu spolu do škôlky. Mladšiu dcéru som obliekla, syn to zvládol už sám. Ráno bolo výnimočné aj tým, že ocko bol doma a išiel s nami do škôlky. Deti boli o to radšej. Celá cesta bola kľudná, stále sa smiali a žartovali. Aj keď sme prišli do škôlky, bolo všetko úplne v pohode. Dcéra išla s úsmevom do triedy. A čo bude potom? Neviem, ale vraj sa hrala a bola spokojná! Keď sme prišli po ňu, spustila hrozný plač. Zrejme jej prišlo ľúto, keď nás už videla. Pani učiteľka nám povedala, že nič nepapala. Ale vraj sa chytí postupne. Tak dúfame! :-) Ale prvý deň v škôlke zvládla bravúrne!
A syn? Ten už bol v pohode. Jeho prvý deň v škôlke pred rokom nebol taký kľudný ako mala dcéra. Znášal to oveľa horšie, do škôlky sme chodili s plačom a v napätí. Zvykol si postupne. Prvé dva týždne sme ho dávali iba na pol dňa a potom sa naučil na celý deň. Hoci celý rok chodil do škôlky, poslúchal pani učiteľky, papal vzorne, škôlka pre neho je nutnosť, ktorú proste musí.
Preto chcem všetkým maminám odkázať, že všetko sa dá zvládnuť. Netreba sa ničoho báť. Detičky sú silné a tiež potrebujú zmenu a svojich rovesníkov. Musia však vedieť, že my sa pre nich vždy vrátime a zoberieme si ich domov. A potom poobede doma si ich užijeme naplno ;-)
Starší syn už bol harcovník, ten išiel už druhý rok do škôlky, ale o neho som mala väčšie obavy. Je viac ľútostivý a svoj prvý nástup do škôlky pred rokom nezvládol. Aký bude ten druhý? Vŕtalo mi hlavou.
Nastal deň D. Ráno detičky zvládali bravúrne! Vstali celkom dobre, ani budiť som ich nemusela a na moje prekvapenie sa spolu zabávali na tom, ako pôjdu spolu do škôlky. Mladšiu dcéru som obliekla, syn to zvládol už sám. Ráno bolo výnimočné aj tým, že ocko bol doma a išiel s nami do škôlky. Deti boli o to radšej. Celá cesta bola kľudná, stále sa smiali a žartovali. Aj keď sme prišli do škôlky, bolo všetko úplne v pohode. Dcéra išla s úsmevom do triedy. A čo bude potom? Neviem, ale vraj sa hrala a bola spokojná! Keď sme prišli po ňu, spustila hrozný plač. Zrejme jej prišlo ľúto, keď nás už videla. Pani učiteľka nám povedala, že nič nepapala. Ale vraj sa chytí postupne. Tak dúfame! :-) Ale prvý deň v škôlke zvládla bravúrne!
A syn? Ten už bol v pohode. Jeho prvý deň v škôlke pred rokom nebol taký kľudný ako mala dcéra. Znášal to oveľa horšie, do škôlky sme chodili s plačom a v napätí. Zvykol si postupne. Prvé dva týždne sme ho dávali iba na pol dňa a potom sa naučil na celý deň. Hoci celý rok chodil do škôlky, poslúchal pani učiteľky, papal vzorne, škôlka pre neho je nutnosť, ktorú proste musí.
Preto chcem všetkým maminám odkázať, že všetko sa dá zvládnuť. Netreba sa ničoho báť. Detičky sú silné a tiež potrebujú zmenu a svojich rovesníkov. Musia však vedieť, že my sa pre nich vždy vrátime a zoberieme si ich domov. A potom poobede doma si ich užijeme naplno ;-)
streda 27. augusta 2014
Niekedy v zime vo februári ....
Kedy
sa skončí zima? Každý deň si kladiem túto otázku! Zamračené, dážď,
sneh, vietor a zima. Klasické zimné počasie, ktoré môže priniesť iba
depku. Aj v mojom okolí sa stretávam s ľuďmi, ktorí prepadajú pochmúrnej
nálade len kvôli počasiu. Ale čo sa dá robiť. Ešte keď sa pridruží k
tomu chrípka, ktorá je momentálne všade okolo nás, tak je dokonané. K
tomu všetkému starosti s deťmi. Zavretá doma, deti nevybúrené, to chce
poriadnu dávku odvahy na prežitie.
A tak so starším synom si každý deň pripomíname, že keď bude vonku krásne slnečno, pôjdeme na výlety a hlavne na ihrisko vonku medzi deti a ľudí. Teraz sú to výlety len obmedzené. No môj syn aj z bežného nákupu urobí "výlet". Je vďačný, keď ho zoberiem von, čo i len na nákup do obchodu a potom by chodil snáď po všetkých obchodoch, jeden mu je málo. Samozrejme nemôžeme vynechať hračkáreň :-)
Tak kedy skončí tá zima? Každý deň sledujem predpoveď počasia, či hlásia už oteplenie a hlavne slnečno. Slniečko je to, čo teraz všetci potrebujeme, aby sme nabrali stretnú silu a hlavne POZITÍVNU energiu, ktorá nám došla, počas dlhých zimných večerov. Ale čo môžeme čakať? Veď je ešte len február! A tak sa stále brodíme snehom, babušíme deti od hlavy po päty, pretože teplomer sa stále pohybuje pod nulou.
Nič iné nám neostáva, len si nájsť vhodnú činnosť na preklenutie tohto strašného obdobia a robiť si plány na teplé slnečné dni ;-)
A tak so starším synom si každý deň pripomíname, že keď bude vonku krásne slnečno, pôjdeme na výlety a hlavne na ihrisko vonku medzi deti a ľudí. Teraz sú to výlety len obmedzené. No môj syn aj z bežného nákupu urobí "výlet". Je vďačný, keď ho zoberiem von, čo i len na nákup do obchodu a potom by chodil snáď po všetkých obchodoch, jeden mu je málo. Samozrejme nemôžeme vynechať hračkáreň :-)
Tak kedy skončí tá zima? Každý deň sledujem predpoveď počasia, či hlásia už oteplenie a hlavne slnečno. Slniečko je to, čo teraz všetci potrebujeme, aby sme nabrali stretnú silu a hlavne POZITÍVNU energiu, ktorá nám došla, počas dlhých zimných večerov. Ale čo môžeme čakať? Veď je ešte len február! A tak sa stále brodíme snehom, babušíme deti od hlavy po päty, pretože teplomer sa stále pohybuje pod nulou.
Nič iné nám neostáva, len si nájsť vhodnú činnosť na preklenutie tohto strašného obdobia a robiť si plány na teplé slnečné dni ;-)
Mama musí byť silná!
Už tri týždne ma trápi bolesť hrdla. Ale mama musí byť silná a
nič na sebe dať vedieť. Cmúľam homeopatiká, striekam si do hrdla sprey,
len aby som bola zdravá. Nastala však zmena. K horšiemu. V pondelok ma
bolelo celé telo, hrdlo ešte viac a spustila sa aj nádcha. Pozitívne je,
že nebol kašeľ ani horúčka. Ale bola to chrípka. Cítila som sa pod psa.
Ale mama musí byť silná. Mám dve deti, o ktoré sa musím starať,
tie mi veru nedajú vydýchnuť. Ale v ten pondelok, akoby videli na mne,
že mi niečo je a tak sa samé hrali alebo väčšinou presedeli pred telkou.
V ten deň mi to bolo absolútne jedno, pretože som nevládala vstať,
nieto sa ešte s nimi hrať a riešiť nekonečné spory o tom, kto sa má
práve s aktuálnou hračkou hrať. Ale pochválim ich, ten pondelok boli ako
vymenené a dobručké. Poobede spinkali tri hodiny, čo sa fakt málokedy
stáva a mamina mohla odpočívať.
V utorok som sa už cítila super, nádcha ostala, hrdlo tiež, ale nebolelo ma už celé telo. Hurá, posun k lepšiemu :-) I keď o malilinký kúsok, ale predsa. Deťúrence to vytušili a tak nastal večný kolobeh - hranie sa, riešenie sporov, varenie a nekonečné upratovanie.
Streda bola už paráda. Opäť zlepšenie - hrdlo už nebolelo, zostala len nádcha. Deti už boli vo svojej obvyklej atmosfére hrania sa. Videla som, že im chýba čerstvý vzduch, ale bola som taká zničená z tej choroby, že som nebola schopná ísť s nimi von a ochorieť ešte viac. Hmmm ... streda ... bola parádna ... do večera. V stredu večer som si povedala, že urobím hygienu našmu WC a kúpeľni. Wecko som zvládla. Išla som na kúpeľnu. Zohla sa nad vaňu, že ju vydrhnem. Aj som ju, ale keď som dokončila a postavila sa, prebodla moje kríže urputná bolesť. Myslela som si, že umriem. Ale mama musí byť silná. V bolestiach som dokončila aj umývadlo a podlahu a tackajúc som skončila v obývačke v kresle, premýšľajúc, čo ďalej. Ako vstanem a ako idem umyť obe deti. Mama musí byť silná. Zahlásila som: "Nástup na sprchovanie!" Deti som vyzliekla posediačky, preťapkala sa ako ohnutá palica do kúpeľne, osprchvoala jedno, ale viec som už nevládala. Dokončil to manžel. Kríže mi neskôr manžel natrel masťou, nadopovala som sa tabletkami a čakala v posteli do rána ako bude. Budem môcť vstať a postarať sa o moje deti?
Ráno som sa prebudila a vďaka bohu ma kríže len pobolievali a neboleli. Viete aký je medzi tým rozdiel? Kým muž už odpadáva od bolesti, žena rovnakú intenzitu prežíva bez akýchkoľvek emócií. Navarila som obed, pohrala sa s deťmi, upratala a uložila spať. Dúfam len, že si pospia čo najdlhšie, aby som si mohla kríže vyhrievať na elektrickej poduške. ;-)Pretože keď sa zobudia, mama musí byť silná!
V utorok som sa už cítila super, nádcha ostala, hrdlo tiež, ale nebolelo ma už celé telo. Hurá, posun k lepšiemu :-) I keď o malilinký kúsok, ale predsa. Deťúrence to vytušili a tak nastal večný kolobeh - hranie sa, riešenie sporov, varenie a nekonečné upratovanie.
Streda bola už paráda. Opäť zlepšenie - hrdlo už nebolelo, zostala len nádcha. Deti už boli vo svojej obvyklej atmosfére hrania sa. Videla som, že im chýba čerstvý vzduch, ale bola som taká zničená z tej choroby, že som nebola schopná ísť s nimi von a ochorieť ešte viac. Hmmm ... streda ... bola parádna ... do večera. V stredu večer som si povedala, že urobím hygienu našmu WC a kúpeľni. Wecko som zvládla. Išla som na kúpeľnu. Zohla sa nad vaňu, že ju vydrhnem. Aj som ju, ale keď som dokončila a postavila sa, prebodla moje kríže urputná bolesť. Myslela som si, že umriem. Ale mama musí byť silná. V bolestiach som dokončila aj umývadlo a podlahu a tackajúc som skončila v obývačke v kresle, premýšľajúc, čo ďalej. Ako vstanem a ako idem umyť obe deti. Mama musí byť silná. Zahlásila som: "Nástup na sprchovanie!" Deti som vyzliekla posediačky, preťapkala sa ako ohnutá palica do kúpeľne, osprchvoala jedno, ale viec som už nevládala. Dokončil to manžel. Kríže mi neskôr manžel natrel masťou, nadopovala som sa tabletkami a čakala v posteli do rána ako bude. Budem môcť vstať a postarať sa o moje deti?
Ráno som sa prebudila a vďaka bohu ma kríže len pobolievali a neboleli. Viete aký je medzi tým rozdiel? Kým muž už odpadáva od bolesti, žena rovnakú intenzitu prežíva bez akýchkoľvek emócií. Navarila som obed, pohrala sa s deťmi, upratala a uložila spať. Dúfam len, že si pospia čo najdlhšie, aby som si mohla kríže vyhrievať na elektrickej poduške. ;-)Pretože keď sa zobudia, mama musí byť silná!
Som dobrá mama?
Sú
dni, keď moje dve deti urobia presne to, čo od nich očakávam. Ale sú aj
dni, keď ma stále niečím novým prekvapia. A takých dní je oveľa viac.
Každodenná rutina s nimi mi ani moc nedovoľuje, aby som sa zamyslela nad tým, či moje deti správne vychovávam. Sú ale občas chvíle, keď ma takáto myšlienka prepadne. Je správne, ako svoje deti vychovávam? Robím to dobre? Možno, keby som videla spätne svoje reakcie cez kameru, bola by som zhrozená a nespoznala samú seba. Možno, keby som videla inú ženu namiesto seba, pomyslela by som si, že som "krkavčia mať". Neviem. Ale niekedy správanie ročného a trojročného dieťaťa vie mamu poriadne dostať na hranicu jej možností. Aspoň ja sa tak niekedy cítim.
Deň čo deň, 24 hodín v kuse, 7 dní v týždni spolu s dvoma malými deťmi, vie urobiť niekedy poriadnu ponorkovú chorobu. Sú chvíle, kedy už nezvládnem situáciu a na deti kričím. Sú ale chvíle, kedy "s kľudom angličana" zvládnem situáciu bravúrne. Vypäté chvíle sú vystriedané pohodou pri hraní sa. Vtedy ich sledujem a som nesmierne šťastná, že ich mám. Zapájam sa do hry a deti očakávajú, čo urobím a snažia sa o to isté. Úsmev na ich tvári je mi najväčšou odmenou. O to viac, keď mi malý trojročný syn povie, že sa chce tulinkať a pritúli sa ku mne, stisne ma silno, objíme ma ako nikto na tomto svete. Vtedy viem, že som šťastná! Pre tieto chvíle sa oplatí žiť. Je to najkrajšie v mojom živote.
Aj keď niekedy sú v mojom živote vypäté chvíle a ja by som najradšej od všetkého ušla, pretože sa cítim, akoby som zlyhala pri výchove svojich detí, že to nezvládam a každá jedna maminka, ktorú stretnem je oveľa lepšia odomňa, vtedy si spomeniem na svojho syna, ktorý sa chce so mnou tulinkať, objímať ma a pusinkovať, pozriem sa na svoju dcéru, ktorá sa neustále na mňa usmieva ako slniečko ... vtedy si poviem, že snáď až taká zlá matka zo mňa nie je ;-) A snažím sa byť čo najlepšou maminou pre svoje dve deti!
Každodenná rutina s nimi mi ani moc nedovoľuje, aby som sa zamyslela nad tým, či moje deti správne vychovávam. Sú ale občas chvíle, keď ma takáto myšlienka prepadne. Je správne, ako svoje deti vychovávam? Robím to dobre? Možno, keby som videla spätne svoje reakcie cez kameru, bola by som zhrozená a nespoznala samú seba. Možno, keby som videla inú ženu namiesto seba, pomyslela by som si, že som "krkavčia mať". Neviem. Ale niekedy správanie ročného a trojročného dieťaťa vie mamu poriadne dostať na hranicu jej možností. Aspoň ja sa tak niekedy cítim.
Deň čo deň, 24 hodín v kuse, 7 dní v týždni spolu s dvoma malými deťmi, vie urobiť niekedy poriadnu ponorkovú chorobu. Sú chvíle, kedy už nezvládnem situáciu a na deti kričím. Sú ale chvíle, kedy "s kľudom angličana" zvládnem situáciu bravúrne. Vypäté chvíle sú vystriedané pohodou pri hraní sa. Vtedy ich sledujem a som nesmierne šťastná, že ich mám. Zapájam sa do hry a deti očakávajú, čo urobím a snažia sa o to isté. Úsmev na ich tvári je mi najväčšou odmenou. O to viac, keď mi malý trojročný syn povie, že sa chce tulinkať a pritúli sa ku mne, stisne ma silno, objíme ma ako nikto na tomto svete. Vtedy viem, že som šťastná! Pre tieto chvíle sa oplatí žiť. Je to najkrajšie v mojom živote.
Aj keď niekedy sú v mojom živote vypäté chvíle a ja by som najradšej od všetkého ušla, pretože sa cítim, akoby som zlyhala pri výchove svojich detí, že to nezvládam a každá jedna maminka, ktorú stretnem je oveľa lepšia odomňa, vtedy si spomeniem na svojho syna, ktorý sa chce so mnou tulinkať, objímať ma a pusinkovať, pozriem sa na svoju dcéru, ktorá sa neustále na mňa usmieva ako slniečko ... vtedy si poviem, že snáď až taká zlá matka zo mňa nie je ;-) A snažím sa byť čo najlepšou maminou pre svoje dve deti!
(Ne)šťastie
Život je zvláštny. Jednu chvíľu sa cítime hore a potom zasa
dole. A kam sa potom pozrieme? Na svoj život sa môžeme pozerať rôznymi
pohľadmi, no jeden jediný je ten najdôležitejší. Vidieť ho taký aký je a naučiť
sa ho prijímať práve tak, ako ho žijeme. No môžeme aj niečo zmeniť?
Samozrejme. Treba ísť za tým, po čom túžime, treba veriť, že raz nás stretne
to, čo chceme. Ten môj život bol dole. Verila som, že raz
dosiahnem to, po čom túžim a budem žiť život tak, že budem raz šťastná. Ale
otázka znela, čo je vlastne šťastie. Je to kariéra v živote? Sú to
peniaze? Je to rodina? Je to zdravie? Čo je vlastne šťastie? Pre každého
z nás je šťastie niečo iné. Dosiahnuť šťastie je zvláštny pocit
v živote. Je šťastie dosiahnuť šťastie? Možno áno, možno nie. Každý má
svoje vysnívané šťastie, za ktorým sa oplatí ísť, aby sme ho dosiahli.
Samozrejme dosiahnutie šťastia musí byť také, aby sme boli skutočne šťastní.
Musí to byť bez krívd, podrazov a šťastné dosiahnutie šťastia. Preto znie
otázka, či skutočne to šťastie, ktoré chceme, je šťastie skutočné pre nás.
Od malička som si žila predstavu,
ktorú má snáď každé dievča na tomto svete. Mať vlastnú rodinu, deti, dom,
záhradu a vtedy budem šťastná. Kedy však mal byť ten čas, aby som mala
vlastnú predstravu šťastia dosiahnutú? Je to vtedy, keď skončím školu, alebo
najskôr kariéra a potom rodina? Je to divné, ale po kariére som nikdy
akosi moc netúžila, ale život chcel niečo iné. Keď som dospela, bála som sa
nadviazať bližší kontakt s mužom za cieľom založiť si rodinu. Snívala som
o vlastnom šťastí, že raz príde „princ na bielom koni“ a zoberie si
ma a nakoniec budeme mať spolu rodinu. A tak dni plynuli. Niekedy sa
objavil chlap v mojom živote, ale ja som nikdy nebola presvedčené, že je to
ten, ktorý má byť otcom mojich detí. A tak som si postupne zvykala na
život, kde bola len práca a môj život bez partnera. Chcela som veriť, že
to je moje šťastie a že to je to, čo vlastne chcem. Povedala som si, že
nechcem muža akoby "nasilu", chcela som ľúbiť a dosiahnuť svoje šťastie. Ale
kedy má byť ten pravý čas? Chcela som, aby to bolo to „pravé“. Myslíte si, že to
nie je možné? Mladé dievčatá sa vrhajú do manželstiev len preto, aby neostali
samé. Ale aj život o samote má svoje čaro.
Je to vôbec možné žiť život
v samote? Sú tisíce ľudí, ktorí žijú život v samote. Sú
šťastní? Niektorí áno, iní zas nie. Je dôležité, ako sa človek k tomu
všetkému postaví. Či dokáže vnímať pozitivitu života o samote, alebo sa
začne utápať v samote života. A čo je správne? Nájsť šťastie
v živote alebo nájsť cestu do sveta vlastnej rodiny, alebo života s niekým
iným.
Žime si svoje šťastie tak, aby sme boli šťastní ;-)
Malé veľké starosti jednej maminy
Je krásny zimný deň. A ja po dlhej dobe doobeda sedím v obývačke, zapnutý net a nemusím NIČ robiť!
Každý deň býva rovnaký. Ráno vstať, hygiena, prezliecť sa opätovne do teplákov a šľapiek, prezliecť a prebaliť jedno dieťa, prezliecť druhé. Urobiť raňajky, jedno nakŕmiť, druhé dokŕmiť, vyvetrať izby, postlať postele, upratať. Rýchlo svoje raňajky, rýchlo kávu. Riešiť spory medzi súrodencami. Vysvetľovať, hrať sa s nimi, učiť ich nové veci, zabaviť ich. Obidve obliecť, seba obliecť (mimochodom, v zime mi to travá 40 min, ale rekord bol aj 25 min, veľa záleží aj od ochoty detí sa obliekať!) a von na prechádzku príp. nákup s dvomi deťmi! A to je už iná zábava. Po hodinke - hodinke a pol domov, všetko vyzliecť, všade voda od snehu, rýchlo obed a aj tak už nestíhame do postele o 12:30. Nevadí, zaľahnú o 13:30. Pred tým však jedno dieťa nakŕmiť, druhé dokŕmiť - pomedzi to jedno nechce jesť a druhé tiež štrajkuje. A tak sa zo všetkých síl snažím dostať do nich aspoň polievku. Potom zuby umyť, prezliecť do pyžama, prečítať rozprávky, potuľkať a spať. Druhé je ešte malé a nevydrží pri rozprávke a tak stačí len prebaliť, vyzliecť tepláky a šupnúť do postele. Ak štrajkuje, urobiť fľašu mlieka, vypiť a potom už spí. Nasleduje upratovanie vecí, čo boli vonku, upratanie kuchyne po obede, čas na obed a chvíľka pre seba. Hovorím chvíľka, lebo po hodinke a pol sa budí staršie dieťa úplne spotené, takže zasa prezliecť, potuľkať a prehovoriť, aby čosi zjedlo. Do hodinky a pol započítať upratovanie, tak vychádza z toho necelá hodinka ticha za celý deň. Následne sa zobudí mladšie dieťa, ktoré satčí len obliecť a dať papať jogurt. Samozrejme staršie rado štrajkuje s jedením a tak vymýšľam všetky možné nápady, ako dostať do neho aspoň čosi mliečne, keď už od jedného roka odmieta mlieko. A nasleduje ďalší kolotoč. Hranie sa s deťmi, riešenie problémov typu "neber jej to z ruky" alebo "Miška no no!" a pod. Príchod otecka vnímam len ako morálnu podporu, pretože ocko "potrebuje čas aj sám pre seba, keď príde z práce". Ak náhodou musím niečo nutné robiť, tak hranie sa a zábava s deťmi vyzerá v očiach otecka nasledovne: "oddychovanie v polohe ležmo a deti nech si robia čo chcú". Takže opäť zasahujem a riešim spory, učím ich, hrám sa s nimi, vymýšľam ako ich zabaviť, aby boli spokojné. Keď mi už večer dochádzajú sily, tak sa musím pozbierať, pretože nasleduje večera a opätovné presviedčanie, že niečo musia zjesť. S tým je spojené upratanie kuchyne, pozametanie dlážky, lebo kopec z toho čo majú zjesť skončí aj tak na dlážke. Nasleduje upratanie hračiek a šup do vane a kúpanie. Ocko zvládne napustiť vodu do vane - huráááááá! Vyzliecť oboch, a čľup - sú vo vani - konečne 10 min kľudu. I keď niekedy mladšia začne štrajkovať aj tam a tak musím zasahovať. Vybrať z vane, osušiť, nakrémovať, vymasírovať, prebaliť, obliecť do pyžama, nakŕmiť mliekom, umyť zúbky, uložiť spať. Pomedzi to ocko zvládol ďalšiu činnosť - obliecť staršieho do pyžama. Ale moja činnosť nekončí. Keď o 8 vychádzam zo spálne a mladšia spí, upracem kuchyňu a kúpeľňu a začína ďalší kolobeh. Umyť zúbky staršiemu, prečítať rozprávku, uložiť spať a chvíľku s ním byť v posteli. Z izby vychádzam o 9 večer! A čo s načatým večerom? Unavená sa prešuchcem do kúpeľne, sprcha, zuby a rovno do postele. Telka? Chvíľku, keď poobede deti spia a večer, keď zo seba vydolujem sily na pozeranie. Nič viac. Net? Iba večer, aj to len vtedy, ak ocko nesurfuje po nete.
A ešte som zabudla - musí byť navarené, ožehlené, opraté a upratané. Pomedzi to riešim také maličkosti ako je ošúpanie jabĺčka, príp. rôzne desiatové dezerty, vynesenie nočníka, prebaľovanie malej. Tá rastie a pri každom prebaľovaní a prezliekaní "bojuje" s mamou, kto vydrží. Stojí ma to kopec námahy, ale zatiaľ ja vyhrávam! :-D
Ale aby som nebola taká zlá, manžel okrem dvoch činností, ktoré zvláda bravúrne každý deň (urobiť mliečko na večer a obliecť malého do pyžama), zvládne občas aj upratať dlážky (1-2x do mesiaca). ;-)
A prečo si teraz užívam sladké nič nerobenie? Manžel zobral staršieho k babke a mladšia práve spinká, pretože budíček bol dnes ráno o 6! Inak býva medzi 6-7 ráno :-) A tak každý deň dookola. Denná rutina jednej maminy.
Každý deň býva rovnaký. Ráno vstať, hygiena, prezliecť sa opätovne do teplákov a šľapiek, prezliecť a prebaliť jedno dieťa, prezliecť druhé. Urobiť raňajky, jedno nakŕmiť, druhé dokŕmiť, vyvetrať izby, postlať postele, upratať. Rýchlo svoje raňajky, rýchlo kávu. Riešiť spory medzi súrodencami. Vysvetľovať, hrať sa s nimi, učiť ich nové veci, zabaviť ich. Obidve obliecť, seba obliecť (mimochodom, v zime mi to travá 40 min, ale rekord bol aj 25 min, veľa záleží aj od ochoty detí sa obliekať!) a von na prechádzku príp. nákup s dvomi deťmi! A to je už iná zábava. Po hodinke - hodinke a pol domov, všetko vyzliecť, všade voda od snehu, rýchlo obed a aj tak už nestíhame do postele o 12:30. Nevadí, zaľahnú o 13:30. Pred tým však jedno dieťa nakŕmiť, druhé dokŕmiť - pomedzi to jedno nechce jesť a druhé tiež štrajkuje. A tak sa zo všetkých síl snažím dostať do nich aspoň polievku. Potom zuby umyť, prezliecť do pyžama, prečítať rozprávky, potuľkať a spať. Druhé je ešte malé a nevydrží pri rozprávke a tak stačí len prebaliť, vyzliecť tepláky a šupnúť do postele. Ak štrajkuje, urobiť fľašu mlieka, vypiť a potom už spí. Nasleduje upratovanie vecí, čo boli vonku, upratanie kuchyne po obede, čas na obed a chvíľka pre seba. Hovorím chvíľka, lebo po hodinke a pol sa budí staršie dieťa úplne spotené, takže zasa prezliecť, potuľkať a prehovoriť, aby čosi zjedlo. Do hodinky a pol započítať upratovanie, tak vychádza z toho necelá hodinka ticha za celý deň. Následne sa zobudí mladšie dieťa, ktoré satčí len obliecť a dať papať jogurt. Samozrejme staršie rado štrajkuje s jedením a tak vymýšľam všetky možné nápady, ako dostať do neho aspoň čosi mliečne, keď už od jedného roka odmieta mlieko. A nasleduje ďalší kolotoč. Hranie sa s deťmi, riešenie problémov typu "neber jej to z ruky" alebo "Miška no no!" a pod. Príchod otecka vnímam len ako morálnu podporu, pretože ocko "potrebuje čas aj sám pre seba, keď príde z práce". Ak náhodou musím niečo nutné robiť, tak hranie sa a zábava s deťmi vyzerá v očiach otecka nasledovne: "oddychovanie v polohe ležmo a deti nech si robia čo chcú". Takže opäť zasahujem a riešim spory, učím ich, hrám sa s nimi, vymýšľam ako ich zabaviť, aby boli spokojné. Keď mi už večer dochádzajú sily, tak sa musím pozbierať, pretože nasleduje večera a opätovné presviedčanie, že niečo musia zjesť. S tým je spojené upratanie kuchyne, pozametanie dlážky, lebo kopec z toho čo majú zjesť skončí aj tak na dlážke. Nasleduje upratanie hračiek a šup do vane a kúpanie. Ocko zvládne napustiť vodu do vane - huráááááá! Vyzliecť oboch, a čľup - sú vo vani - konečne 10 min kľudu. I keď niekedy mladšia začne štrajkovať aj tam a tak musím zasahovať. Vybrať z vane, osušiť, nakrémovať, vymasírovať, prebaliť, obliecť do pyžama, nakŕmiť mliekom, umyť zúbky, uložiť spať. Pomedzi to ocko zvládol ďalšiu činnosť - obliecť staršieho do pyžama. Ale moja činnosť nekončí. Keď o 8 vychádzam zo spálne a mladšia spí, upracem kuchyňu a kúpeľňu a začína ďalší kolobeh. Umyť zúbky staršiemu, prečítať rozprávku, uložiť spať a chvíľku s ním byť v posteli. Z izby vychádzam o 9 večer! A čo s načatým večerom? Unavená sa prešuchcem do kúpeľne, sprcha, zuby a rovno do postele. Telka? Chvíľku, keď poobede deti spia a večer, keď zo seba vydolujem sily na pozeranie. Nič viac. Net? Iba večer, aj to len vtedy, ak ocko nesurfuje po nete.
A ešte som zabudla - musí byť navarené, ožehlené, opraté a upratané. Pomedzi to riešim také maličkosti ako je ošúpanie jabĺčka, príp. rôzne desiatové dezerty, vynesenie nočníka, prebaľovanie malej. Tá rastie a pri každom prebaľovaní a prezliekaní "bojuje" s mamou, kto vydrží. Stojí ma to kopec námahy, ale zatiaľ ja vyhrávam! :-D
Ale aby som nebola taká zlá, manžel okrem dvoch činností, ktoré zvláda bravúrne každý deň (urobiť mliečko na večer a obliecť malého do pyžama), zvládne občas aj upratať dlážky (1-2x do mesiaca). ;-)
A prečo si teraz užívam sladké nič nerobenie? Manžel zobral staršieho k babke a mladšia práve spinká, pretože budíček bol dnes ráno o 6! Inak býva medzi 6-7 ráno :-) A tak každý deň dookola. Denná rutina jednej maminy.
(Ne)kojenie
Nebola som už najmladšia, mala som 35 rokov, keď som porodila prvé dieťa. Možno o to starostlivejšie som sa pripravovala a brala som to všetko vážne. Ale niekedy viac je horšie ako menej.
V prvom rade som si bola istá, že moje deti budú na prirodzenom materskom mlieku. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď po pôrode mojho prvého syna sa mi stratili bradavky, prsia som mala tvrdé ako skala a mlieko nikdy. Ako laktačná poradkyňa, tak aj sestrička v pôrodnici mi radili rôzne typy a triky na kojenie, ale mlieko nikde. Dieťa plakalo od hladu, lebo ma presviedčali, že sa mi objaví a nechceli mu dať umelú výživu. Vraj dieťa si vystačí aj niekoľko dní bez potravy po pôrode.
Bola som po pôrode, hormóny sa len tak hemžili v mojom tele a to, čo bolo kedysi normálne, sa mi zdalo byť nenormálne, a to čo som považovala, že budem robiť, sa nedialo. Bola som ako vo vákuu, alebo niekde mimo reality. Cítila som sa veľmi zvláštne a divne. Mala som výčitky svedomia. Ako ďalej?
Ako jediné dieťa na pôrodnici plakalo. Bola som na dne, že nemôžem kojiť môjho syna a že nedostane to drahocenné materské mlieko. Jednoducho to nešlo. Zaradila som sa k tomu malému percentu žien, ktoré nemohli kojiť svoje bábätká. Posledný deň pobytu už papalo umelú výživu. Nezorientovaná v tejto problematike som sa opýtala sestričiek, akú mu dávajú výživu a poslala som manžela, aby zadovážil fľašu s cumľom a takú istú výživu. Umelá výživa mala koncovku HA. Vôbec som netušila, čo to znamená. Bola to tá najdrahšia verzia výživy, pretože to označovalo, že je hypoalergénna. Keď sme sa s malým vrátili domov, hľadali sme na nete, ako ďalej. Zistili sme si, že HA nám nie je treba, keďže nie sme alergici a ani nikto v našich rodinách. Nikto nám to nepovedal. Skúšali sme rôzne. Našťastie synovi chutili všetky. Nakoniec z finančných dôvodov sme zakotvili pri zn. Babylove od DM. A aj toto mlieko synovi chutilo. Všetko to trvalo asi dva mesiace, ale nakoniec sme to zvládli. Nakúpili sme si rôzne typy fľašiek, ale budem úprimná, najlepšia sa nám osvedčila najlacnejšia z Tesca. Syn rástol a priberal. Nemôžem povedať, že by bol viac chorý alebo inak postihnutý, keď nepapal materské mlieko. Hovorí sa, že keď dieťatko dostane materské mlieko, je viac imúnny a odolný voči chorobám. Môjmu synovi neuškodila umelá výživa a je stále zdravý. Nehovorím o bežnom prechladnutí a ochorení, ktoré si donesie zo škôlky!
Tak sme zvládli môj prechod od (ne)kojenia k umelej výžive. A myslím si, že sme to zvládli úplne dobre ;-)
V prvom rade som si bola istá, že moje deti budú na prirodzenom materskom mlieku. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď po pôrode mojho prvého syna sa mi stratili bradavky, prsia som mala tvrdé ako skala a mlieko nikdy. Ako laktačná poradkyňa, tak aj sestrička v pôrodnici mi radili rôzne typy a triky na kojenie, ale mlieko nikde. Dieťa plakalo od hladu, lebo ma presviedčali, že sa mi objaví a nechceli mu dať umelú výživu. Vraj dieťa si vystačí aj niekoľko dní bez potravy po pôrode.
Bola som po pôrode, hormóny sa len tak hemžili v mojom tele a to, čo bolo kedysi normálne, sa mi zdalo byť nenormálne, a to čo som považovala, že budem robiť, sa nedialo. Bola som ako vo vákuu, alebo niekde mimo reality. Cítila som sa veľmi zvláštne a divne. Mala som výčitky svedomia. Ako ďalej?
Ako jediné dieťa na pôrodnici plakalo. Bola som na dne, že nemôžem kojiť môjho syna a že nedostane to drahocenné materské mlieko. Jednoducho to nešlo. Zaradila som sa k tomu malému percentu žien, ktoré nemohli kojiť svoje bábätká. Posledný deň pobytu už papalo umelú výživu. Nezorientovaná v tejto problematike som sa opýtala sestričiek, akú mu dávajú výživu a poslala som manžela, aby zadovážil fľašu s cumľom a takú istú výživu. Umelá výživa mala koncovku HA. Vôbec som netušila, čo to znamená. Bola to tá najdrahšia verzia výživy, pretože to označovalo, že je hypoalergénna. Keď sme sa s malým vrátili domov, hľadali sme na nete, ako ďalej. Zistili sme si, že HA nám nie je treba, keďže nie sme alergici a ani nikto v našich rodinách. Nikto nám to nepovedal. Skúšali sme rôzne. Našťastie synovi chutili všetky. Nakoniec z finančných dôvodov sme zakotvili pri zn. Babylove od DM. A aj toto mlieko synovi chutilo. Všetko to trvalo asi dva mesiace, ale nakoniec sme to zvládli. Nakúpili sme si rôzne typy fľašiek, ale budem úprimná, najlepšia sa nám osvedčila najlacnejšia z Tesca. Syn rástol a priberal. Nemôžem povedať, že by bol viac chorý alebo inak postihnutý, keď nepapal materské mlieko. Hovorí sa, že keď dieťatko dostane materské mlieko, je viac imúnny a odolný voči chorobám. Môjmu synovi neuškodila umelá výživa a je stále zdravý. Nehovorím o bežnom prechladnutí a ochorení, ktoré si donesie zo škôlky!
Tak sme zvládli môj prechod od (ne)kojenia k umelej výžive. A myslím si, že sme to zvládli úplne dobre ;-)
ÚVOD
Ahojte,
tento blog je určený všetkým novým mamičkám, ktoré sú stretené v mori informácií, čo a ako s novým človiečikom, ktorý prišiel medzi vás.
Postupne tu bude uverejňovať články o tom, ako som to všetko ja prežila pri dvoch drobcoch. Ako zvládli umelú výživu, ako zvládli prvé príkrmy a čo som im ja dávala papať. Ako som to všetko zvládla a niekedy sa pritrafí i trik alebo tip, ako si niečo uľahčiť a nebyť z toho všetkého zmätená.
tento blog je určený všetkým novým mamičkám, ktoré sú stretené v mori informácií, čo a ako s novým človiečikom, ktorý prišiel medzi vás.
Postupne tu bude uverejňovať články o tom, ako som to všetko ja prežila pri dvoch drobcoch. Ako zvládli umelú výživu, ako zvládli prvé príkrmy a čo som im ja dávala papať. Ako som to všetko zvládla a niekedy sa pritrafí i trik alebo tip, ako si niečo uľahčiť a nebyť z toho všetkého zmätená.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)