Ach tie deti! Nie jedna mamička dvoch detí v podobnom veku si vzdychne, že opäť a znova sú v sebe - jednoducho sa bijú! Čo mám robiť? Pýtam sa každý deň, keď riešim hádky svojich detí. Nie som žiadny psychológ, ani školená opatrovateľka, neviem to zvládať ukážkovo, ale snažím sa. Niekedy mi to funguje, inokedy nie.
Sú dni, kedy sa spolu pekne pohrajú, sem-tam nejaká šarvátka pre jednu hračku, ale to sa dá vydržať! Ale čo s deťmi, ktoré sa celý deň len klbčia? Jeden do druhého zapárajú a ja ako mama oboch si neviem dať rady? Na koho stranu sa pridať? Chcem byť spravodlivá, tak riešim, kto začal a kto bol na vine. Chyba! Neriešiť! Mladšie, ktoré nemá ani tri roky, sa nevie brániť a staršie, ktoré má 4 roky všetko zvaľuje na to mladšie. Takže riešenie: nehľadám vinníka, lebo nikdy nebudem spravodlivá v očiach toho potrestaného, hoci sa budem snažiť ako len viem. Pokiaľ spor nevidím na vlastné oči a neviem, kto začal, trest neminie ani jedného. Tak si zapamätajú, že sa neoplatí nič si začínať a ani dávať odplatu.
Ďalšia dilema v mojej hlave znie: fyzický trest alebo dohováranie. Priznám sa, že sem-tam jedna po zadku mi ujde. Potom kričím, aby sa spamätali. Neviem, či to robím dobre, lebo niekedy mám pocit, že želaný efekt sa nedostavuje! V náučných reláciach o výchove detí sa hovorí, že nekričať a nebiť. Ale niekedy sa to fakt nedá, lebo aj ja som len človek. Som obyčajná mama, ktorá musí zakročiť, aby si tie dve moje malé deti neublížili. A ja skôr kričím. Možno si tým ventilujem svoj hnev, ale niekedy to zaberá ;-)
Niekdy dohováram, vysvetľujem, že biť súrodenca a kohokoľvek iného je škaredo, že sa to nerobí a toho druhého to bolí. No a 2-ročná dcéra mi na to odpovie, že "nebolí". Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, ale je to náročné!
Niekedy si dajú povedať, dokonca sa aj navzájom ospravedlnia a vtedy som najšťastnejšia mamina na svete.
A ako to dosiahnuť? Podľa mňa recept neexistuje! Každé dieťa je iné a každé inak reaguje. Vidím to aj na mojich drobcoch. Majú rovnakých rodičov, ale každé je iné! Viem však jedno, je potrebné si určiť hranice, čo môžu a čo sa nesmie. Ak to prekročia, nesmiať sa na tom, ale jasne im dať najavo, že to sa nesmie a tolerovať to nebude ani jeden z rodičov a dokonca ani babka, či starká.
Sama som si uvedomila, že ak povolím z hraníc, ktoré som si stanovila, ľahko to dieťa odhalí a bude nezvládnuteľné. Bude robiť to, čo ja nechcem, aby robilo a výchova je nenávratne preč.
Takže milé maminky a milí oteckovia, zároveň aj milé starké, starkí či babičky a dedkovia. Hranice, ktoré stanoví mama s otcom sú posvätné! Dodržiavať ich sa oplatí. V prvom rade zo strany rodičov a v neposlednom rade aj zo strany starých rodičov!
A nakoniec - treba si zapamätať jedno slovko "neustúpiť".
Držím palce! ;-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára