Ach jaj ... zas sme chorí :-( Povzdychne si nejedna mamina s detmi v škôlkárskom veku. A my sme opäť chorí! I keď musím povedať, že celý september sme odolávali. Malý mával soplíky, ale boli v rámci normy. Nič hrozného. Jeden víkend sa im mierne pohoršilo, ale vzhľadom na to, že dcéra mávala problémy s prieduškami, nechcela som niečo zanedbať, tak som ich zobrala k lekárke. Chyba! VEĽKÁ CHYBA! Bol totiž pondelok ráno. A čakáreň bola plná chorých, kýchajúcich a kašľajúcich detí. Moje až tak zle na tom neboli, ale nechcela som nič zanedbať. Po 2 hodinách strávených v malej miestnosti s chorými deťmi sme sa dostali k lekárke, ktorá skonštatovala, že to s nimi nie je až také zlé. Naordinovala im niečo na kašeľ a kvapky do nosa. Odišli sme. V duchu som sa tešila, že to nie je až tak zlé!
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára