Boli sme doma chorí. Poviete si, že a čo? Veď je to bežné, v októbri byť chorí! To áno. Ale ...
Najskôr ochoreli deti. Syn vyfasoval len lokálne antibiotiká do nosa a dcéra antibiotiká celkové v hnusne chutiacom sirupe. Zvládli sme to ako - tak. Ale vlieklo sa to všetko neskutočne dlho. Povedala som si, že dva týždne a sme zdraví! Dodržiavala som všetko, čo sa malo. Vykúpili a minuli sme asi všetky vreckovky z Lidla, doužívali lieky a bum. Ochorela som ja a môj manžel. Ja som dopadla horšie, keďže som bola s deťmi deň čo deň od rána do večera. Ale aj my sme skončili s antibiotikami. Keď už som si myslela, že deti budú chodiť do škôlky a ja sa budem liečiť, deťom sa opäť pohoršilo a syn skončil na celkových antibiotikách a dcére začal vytekať hnis z očí. Aj to sme museli prežiť. Samozrejme sa to nezaobišlo bez boja medzi mnou a ňou - ja s masťou v ruke som sa snažila jej dať do oka aspoň kúsok, ale jej kopanie, šklbanie, hádzanie a vrešťanie si vyžadovalo manželovu posilu. Zvládli sme aj to. Oči sa vyliečili. Ostal už len kašel. Pomyslela som si, že kašel trvá dlho, než vymizne, tak som tomu nevenovala už väčšiu pozornosť.
Začal sa tretí týždeň našej choroby. Deti doma a ja s nimi. Syn mal kontrolné vyšetrenia na nosnú mandľu a logopédiu. Povedala som si, že ich nechám doma, že nech sa poriadne doliečia a potom pôjdu do škôlky. Do stredy sa to zlepšovalo, i kašeľ bol miernejší a ja som tajne dúfala, že v pondelok pôjdu zdravučkí do škôlky. Ale už v stredu večer mi dcéra oznámila, že "mami, mám sopel". Skoro ma vyrútilo. A zhoršovalo sa to. Vo štvrtok sme skončili opäť u pediatričky. Malému nasadila nejaké lieky na posilnenie imunity a dcéra vyfasovala hnedé kvapky do nosa, ktoré musí dostávať 3x denne a ešte niečo na priedušky. A opäť je to veľký boj. Kvapky do nosa už skončili na vankúši, na mojom oblečení, na jej oblečení a skoro aj jej v oku. No jednoducho strach a hrôza. Je piatok a nezdá sa mi, že by sa to nejako zlepšovalo. Sú tri týždne chorôb za nami a deti stále kašlú ako tuberáci, malá má sopel a mňa už opäť a znovu bolí hrdlo a dusí kašeľ!
Pýtam sa: dokedy ešte?!?!?
Sú to choroby odolné voči liekom, alebo sa stále niekde nakazíme? Veď sme stále doma! Pravidelne vetrám, zimu nemáme, lieky jeme, jeme aj ovocie a zeleninu. Tak čo ešte mám urobiť, aby sme boli zdraví?
Snáď nebudeme chorí 4 týždne - celý mesiac?
piatok 24. októbra 2014
štvrtok 9. októbra 2014
Zas tie choroby ... ako prežiť a nezblázniť sa!
Ach jaj ... zas sme chorí :-( Povzdychne si nejedna mamina s detmi v škôlkárskom veku. A my sme opäť chorí! I keď musím povedať, že celý september sme odolávali. Malý mával soplíky, ale boli v rámci normy. Nič hrozného. Jeden víkend sa im mierne pohoršilo, ale vzhľadom na to, že dcéra mávala problémy s prieduškami, nechcela som niečo zanedbať, tak som ich zobrala k lekárke. Chyba! VEĽKÁ CHYBA! Bol totiž pondelok ráno. A čakáreň bola plná chorých, kýchajúcich a kašľajúcich detí. Moje až tak zle na tom neboli, ale nechcela som nič zanedbať. Po 2 hodinách strávených v malej miestnosti s chorými deťmi sme sa dostali k lekárke, ktorá skonštatovala, že to s nimi nie je až také zlé. Naordinovala im niečo na kašeľ a kvapky do nosa. Odišli sme. V duchu som sa tešila, že to nie je až tak zlé!
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
V utorok, na ďalší deň, som ale s hrôzou zistila, že malej vyteká niečo žlté z očí, vyzeralo to ako hnis. Pohotovo som našla kvapky do očí v chladničke a začala som kvapkať. Musela som oprášiť aj odsávačku, lebo malá síce už vedela dať soplíky do vreckovky, ale teraz to na mňa hrala a nechcela. Tak sme odsávali. Ja na nej posadená tak, aby som si ju fixovala ako sa len dalo a davaj - najskôr nos prebehnúť slanou vodou, čo neznášala a revala, akoby som ju z kože drala a potom zapnúť vysávač a odsávať. Čudujem sa, že ešte u mňa neklopali susedia a nezavolali sociálku. Pretože ten rev je tak srdcervúci! A potom sa vymenia a syn zas reve, keď mu kvapkám kvapky do nosa. Opäť vreskot, akoby som aj druhé dieťa zdiera z kože za živa! No čo dodať. V utorok sa nám pohoršilo! Viacej sopľov, hnis z očí.
V stredu som opäť nabehla s oboma k lekárke. Tentokrát skonštatovala, že malá je podstatne horšie na tom a malý zas lepšie. Vyfasovali sme antibiotiká. To som ešte netušila čo ma čaká. Kým doteraz všetky kvapky jedla s okázalou poslušnosťou, teraz sa to všeko zmenilo. ATB sú také hnusné, že sama jej to absolútne nedám, takže mi asistuje manžel a "týranie" dieťaťa pokračuje. Jeden drží, druhý sa snaží dostať odmerku do úst. Nasleduje pľutie, dávenie a vracanie. Čo teraz? Koľko zjedla tých ATB? Polovicu alebo menej? Doplniť a opäť dať? Nechávam to tak. Viem, že sú to ATB, ktoré sa majú brať presne na hodinu v presnej dávke, ale vysvetlite to 2-ročnému dieťaťu! O 12 hod. boj pokračuje a scenár sa opakuje. Časť je na uteráku, časť na pyžamku, časť v bruchu a časť aj na mojich rukách. O 12 hodín si to zopakujeme znova.V stredu sa pridružili aj teploty. Takže nasleduje prehováranie, aby zjedla tabletku. Absolútne odmietanie a zatváranie úst mi hovorí, že zmenšíme už teraz miniatúrnu tabletku. Potrebujem do nej dostať podľa návodu 1 a 1/2 tabletky. Všetkými silami som ich rozštvrtila. Menšie už ani nemôžu byť. Sama zvládla 2 polovice. Ešte musíme zvládnuť 4. Ako na to? Mám nápad. Rozdrtím ich na prášok na lyžičke, doplním vodu so sirupom a podám. Dieťa odmieta, kope, plače, bije ma. Nasleduje opäť tyrania, manžel drží a ja dávam nasilu. Podarilo sa to dostať do žalúdka! HURÁ! Zaradovala som sa. Príliš skoro! O päť sekúnd je to všetko pod ňou. Jednoducho to vyvrátila - a spolu aj s obedom, ktorý som krvopotne do nej dostala - hoc len kúsok. Nasleduje posledná alternatíva - čípok do konečníka. Keď zbadala čo mám v ruke, snažila sa schovať. Kričala, plakala a jej veľké NIE bolo počuť určite po celom paneláku a aj vonku cez zavreté okná. Nasleduje opäť a znova tyrania. Manžel chytí, drží všetkými silami, dieťa plače, reve, prosí - nepomáha - ja ako matka sa nebojím a vrážam čípok do konečníka. Potom držím, stískam, aby nevybehol von. Malú stískam, túlim, aby sa upokojila. Trvá to niekoľko desiatok minút, kým sa nám to podarilo. Našťastie teplota ustúpila a malá bola ako znovuzrodená. Nesmiem však zabúdať ani na syna. Ten vyfasoval hnedé kvapky do nosa a sirup na kašeľ. Sirup zvládame celkom v pohode, ale kvapky do nosa 3x denne - to je tyrania č. 2. Aj väčšie dieťa si musím zafixovať, aby kvapky neostali na stene, koberci, či pohovke. Kvapkám jednu kvapku do každej dierky - a dieťa opäť reve, kričí, kope, búcha a protestuje. Najhoršie sú ruky, lebo tými mi ich vyrazí preč z ruky. Po zvládnutí kvapkania nechávam ho vyzúriť sa, tak aby si neublížil sám. A ja? Žiaľ mňa pomaly začalo pobolievať hrdlo a dovečera som sa ledabože hýbala, lebo ma bolelo celé telo. A čo teraz? Začnem sa dopovať tabletkami aj ja - zaberajú len pomaly. Večer si líham vyčerpaná, unavená a zničená, dúfajúc, že keď ráno vstanem, bude lepšie. Som ja to ale naivka!
Štvrtok ráno - telo ma až tak nebolí, hrdlo bolí dosť veľa, a tak opäť siahanm po paralene grip, aby som doobeda mohla pri deťoch fungovať. Samozrejme po 4 hodinám maximálne povolenú dávku opakujem! Mladšie dieťa je čosi lepšie na tom. Ráno však tyrania pokračuje - manžel drží a ja sa snažím do nej dostať opäť tie ATB. Pokračuje aj odsávanie sopľov - to už zvládam aj sama - samozrejem musím dieťa fixovať celým telom, aby sme to zvládli. Ale na moje prekvapenie sa dieťa otočilo o 180 st. a povedalo mi, že už nechce odsávať, že bude sama fúkať do vreckovky. A čo sa stalo? Dieťa fúka, akoby sa nič nedialo - krásne a super. Nestačím chváliť a povzbudzovať. Aspoň jedna tyrania odpadla. A aj očká sa polepšili. Máme len hrozný kašeľ a sople. Večer sa len blíži a uvidíme ako dopadne.
A ďalšie dni? Neviem, kedy sa vyliečime a čo bude so mnou. Či to zvládnem bez tabletiek alebo bez ATB? Uvidíme, čo čas prinesie. Ale zatiaľ sme plný byt choroby :-( Predpokladám, že dva týždne budeme doma. Potom pôjdu deti vyliečené do škôlky a som si istá, že v pondelok ráno prídeme do škôlky a všatni sa na nás vyrútia deti so žltými sopľami a vlhkým kašľom. Ako dlho deti opäť vydržia v škôlke?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)